Viaceré zozbierané svedectvá o P. Jozefovi Porubčanovi

P. Jozefa Porubčana som poznal od jeho nastúpenia do našej farnosti v r. 1971. Jeho meno som poznal už prv, lebo môj dobrý priateľ a spolužiak zo štúdií za ním chodieval z Čiech až do Šípkova, kde P. Porubčan vtedy pracoval ako súkromne hospodáriaci roľník a kde tajne konal duchovné cvičenia pre mladých. Keď už pôsobil v Považskej Bystrici, aj nás niekedy s manželkou a deťmi brával do Šípkova. Bol naším veľmi dobrým priateľom, navštevoval nás a vždy vedel potešiť. P. Porubčan mával vynikajúce homílie, na ktoré sme sa veľmi tešili. Rozprával krátko, ale každé slovo malo svoju váhu a bolo vidno, že všetko bolo vopred dobre premyslené a premeditované. Bol nevýslovne dobrý ku každému, jeho široký úsmev vždy rúcal akékoľvek bariéry a každý sa s ním cítil veľmi dobre. ... Keď odišiel na nové pôsobisko, do farnosti Udiča, odchádzali za ním aj niektorí považskobystrickí farníci, ktorí si ho obľúbili... . Mali sme ho všetci radi a správa o jeho úmrtí nás veľmi zarmútila.“

[veriaci z Považskej Bystrice]

– ♦ –

Som jedným z mnohých kňazov, ktorí mali možnosť poznať, stretať, navštevovať, spovedať sa a učiť sa od pátra Jozefa Porubčana. Po prvýkrát sme sa stretli na duchovných cvičeniach. Odvtedy, skoro dvadsať rokov temer pravidelne každé dva týždne. Viem, že chodievali k nemu mnohí kňazi – mladí, starší i starí, – kňazi diecézni i rehoľní. Nám, ktorí sme k nemu chodievali, dal pocítiť, že patríme k tým, ktorých má najradšej. Domnievam sa však, že takú skúsenosť si mohol od neho odniesť každý, s kým sa stretol. Výrazne formoval náš vzťah ku Kristovi a jeho Cirkvi. Bol naším formátorom a sprievodcom v našej kňazskej službe. Jednej zo svojich meditácií na kňazské rekolekcie, ktoré pre kňazov osobitne nitrianskej diecézy pripravoval dlhé roky, dal názov: Keď počuješ kňaz, nech sa ti ozve človek. Veľmi nám pomáhal v pastoračnej a evanjelizačnej činnosti. Nie menej však k nášmu osobnostnému dozrievaniu Kristovho kňaza, kňaza Cirkvi, kňaza pre dnešný svet.

[P. Jozef Šuppa SJ]

– ♦ –

Jezuiti sa vrátili medzi nás nečujne a rovnako neúnavne aj pracujú, doslova dňom i nocou. Rozbehli sa duchovné cvičenia a vôbec duchovný život s výraznou pečaťou osobnosti pátra Porubčana SJ. Mnohí ako on majú za sebou život plný strasti, utrpenia, prenasledovania, život plný zvratov. No ich nehynúcu túžbu slúžiť v láske a jednote nemôže udusiť žiadna vonkajšia sila. Symbióza lásky a zjednotenia v Kristovi sú dominujúcou črtou postavy pátra Porubčana SJ. Priam viditeľne denne niesol na svojich pleciach k oltáru ťažké bremeno zloby, nejednoty, našej biedy. Napriek tomu vždy s pokojom a optimizmom odhalil východisko pre správny postoj kresťana. Človek, kňaz, bez záťaže predkoncilových názorov, ktorých sa mnohí mladší nevedia zbaviť, bez záťaže strnulosti a stereotypov, doslova s novým myslením, vyrovnaný, vyrovnávajúci, povzbudzujúci k odvahe všedných dní a nádeji na „konečné zjednotenie“ v Pánovi. No odrazu ho niet. Zostalo po ňom prázdne miesto. Vyčerpal sa do krajnosti v službe pre nás, podľa vzoru svojho Majstra, nehľadiac na oddych. Áno, správny jezuita je unavený, vyčerpaný jezuita… Jeho láskavé a zjednocujúce srdce nevydržalo nápor, ťarchu týchto dní. Musí sa zotaviť, obnoviť svoj rytmus, nabrať nových síl.

[František Bača, článok v novinách Piešťanský týždeň, 23.10.1991, po správe o druhom infarkte]

– ♦ –

Porubčanovo filozofické a teologické myslenie je skrz-naskrz preniknuté láskou. P. Porubčan všetky komponenty nášho života integruje do lásky, ktorá je spojivom a zmyslom bytia. Aký je prínos Porubčanovho diela pre našu súčasnosť, osobitne pre Slovensko a pre Trnavskú univerzitu? Možno ho považovať za jeden zo skrytých pokladov, ktoré my Slováci sme doteraz nevyužili, ktorý sme najmä mladým ľuďom doteraz nesprístupnili. Toto myslenie je zvlášť aktuálne dnes, keď naša pospolitosť trpí na nedostatok lásky a porozumenia. Porubčanovo myslenie nám približuje nový pohľad na dejinné utváranie novej jednoty všetkého stvoreného bytia v Kristovi, na ktorom má mať každý z nás svoju nezastupiteľnú a aktívnu účasť. A vo zvrchovanej miere to platí pre kresťanskú inteligenciu!

[Doc. Ing. Ján Letz, CSc., Laudatio k udeleniu čestného doktorátu filozofie P. Jozefovi Porubčanovi]

– ♦ –

Prvýkrát som sa stretla s P. Jozefom Porubčanom v r. 1990 v Kostolnej-Záriečí, kde nám dával duchovné cvičenia. Priznám sa, že som zo začiatku vôbec nerozumela slovám evanjelia, ktoré on ohlasoval. Nebola som ešte otvorená pre posolstvo lásky. Neverila som, že také niečo by mohlo byť aj pre mňa. V srdci mi však zostalo teplo, ktoré ma hrialo a zároveň provokovalo ísť na hlbinu srdca a skúmať pravdivosť radostného posolstva. Páter odkryl vo mne studňu lásky, ktorú som sa snažila zakrývať. Poukázal na podstatu, čo je v živote človeka dôležité. Odpovedal mi na otázky, na ktoré mi nikto neodpovedal. Naučil ma žiť, tešiť sa zo života, byť vnímavou na Pánovu prítomnosť v diele stvorenia a kontemplácii Kristovej tváre v ľuďoch.

[rehoľná sestra]

– ♦ –

„Láska všetko vie zniesť, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí. Láska nikdy nezanikne.“ – Túto pravdu odovzdával vo svojej farnosti, ale i potom v Piešťanoch, kde sa stal superiorom a moderátorom duchovných cvičení, a kde nám všetkým – i manželom, rodičom, rehoľníkom – všetkým nám prízvukoval: Ničomu nedajte prednosť pred vzájomnou láskou! Duchovné cvičenia – to bola jeho charizma. Ja hovorím, že duchovné cvičenia – to bol jeho život, jeho smrť, ale i jeho vzkriesenie. Ale všetci, ktorí sme ho stretli, môžeme povedať, že v každom jednom z nás chcel čistiť tento zmysel pre pravdu a pre čistotu lásky. A my sme to cítili, pretože sme od neho odchádzali s chuťou žiť, s chuťou veriť a napĺňať Kristovo evanjelium.

[P. Jozef Šuppa SJ, rozlúčkový príhovor pri pohrebnej sv. omši ]

– ♦ –

Páter Jozef Porubčan rozumel životu. K tejto zrelosti dospel tvrdou cestou, na ktorej ako jezuita dokonale prežíval benediktínske pravidlo „ora et labora“. Určité hodiny dňa tvrdo pracoval na poli a ďalšie v štúdiu a modlitbe. Z tejto sebadisciplíny mohol bohato rozdávať všetkým, s ktorými sa stretol.

[Rudolf Baláž, biskup]

– ♦ –

Nikdy som sa nestretol s Jozefom Porubčanom. Nikdy som s ním nebol na reči. Rozprával som sa s ním cez jeho dve knižočky, ktoré mi poslal. A zistil som, že sme príbuzní. Že máme spoločného Otca.

[Milan Rúfus, básnik]

– ♦ –

Jozef Porubčan – muž ustavičného dôverného dialógu s Bohom, vďaka ktorému všetko v jeho živote dostalo náležité miesto.

[Eva Klčovanská, psychologička]

– ♦ –

Páter Porubčan svojím osobným príkladom, svojimi životnými postojmi, názormi a hlbokou vierou spoluformoval niekoľko generácií kňazov, rehoľníkov, ale najmä zástupy laikov. Poznal som ho z viacerých stretnutí a mal som šťastie zúčastniť sa i duchovných cvičení, ktoré dával skupine politikov. Bol požehnaním nielen pre okolie, v ktorom pôsobil, ale cez ľudí, ktorí sa dostali do jeho blízkosti, pre celé Slovensko.

[Július Brocka, politik]