Drahý môj Jozef !
Chcel som napísať niečo o Vás. Úloha nad moje sily. Veď ako písať o dotyku Božej LÁSKY. Ako písať o nesmiernom vzrušení z tajomstva autentického kresťanstva.
Ak už písať, tak radšej Vám, ako o Vás.
Skúsim začať podobenstvom hoci nebude vôbec vznešené, ako by si téma iste zaslúžila.
Keď som bol malý, učil som sa bicyklovať. Dodnes si presne pamätám miesto a hlavne pocit, keď sa mi podarilo samostatne prejsť prvých pár metrov ... nadšenie, hrdosť, strach.
Boli ste to Vy, zásluhou koho som robil prvé metre svojho „dospelého“ kresťanstva. Boli ste to Vy, čo ste mi ukázali jeho oprášenú čistú podstatu, vznešenosť, jednoduchosť, ale i nesmiernu ťarchu.
Moje prvé duchovné cvičenie u Vás v Šípkove na Jame, som skôr vnímal, ako mu rozumel. (Mal som sedemnásť...) Ale aké to boli vnemy! Alenka v ríši divov... Domov som nešiel, domov som sa vznášal.
Stretnutí bolo potom ešte veľa. Na rôznych miestach v rozličných životných situáciách. Vy najlepšie viete, že to často bolo o mojich kotrmelcoch, o ťarche, ktorá sa zdala neznesiteľnou, o ľudskej malosti. Ale každé naše stretnutie končilo veľkou nádejou, pokojom, vznešenosťou poslania ... a veľkou LÁSKOU.
Prečo Vám to píšem, keď to viete? Poďakoval som sa Vám ja niekedy tak poriadne za to všetko? Ak aj áno, celkom určite som Vám nepovedal, ako veľa ste pre mňa znamenali a stále znamenáte, ako Vás mám rád. Berte teda, prosím, tento list ako moje dodatočné úprimné vyznanie.
Spomínam si, ako som sa s Vami zviezol autom z Trnavy (kde ste práve prevzali čestný doktorát ) do Piešťan. Iste ste boli unavený, no úplne samozrejme ste ma pozvali ďalej a podelili sa so mnou o svoj obed. Nerozprávali sme veľa, ale mne bolo aj bez rečí tak dobre vo Vašej prítomnosti, že sa mi chcelo povedať: „ ... Pane dobre nám je tu. Postavíme tri stany. ...“ Dodatočne sa chcem ospravedlniť. Bolo to odo mňa trochu bezohľadné. Ale dodnes ma spomienka na toto stretnutie napĺňa vďačnosťou. Ale Vy už teraz aj toto iste všetko dobre viete. Prečo teda píšem?
Snáď aby som podal svedectvo. Svedectvo o tom, akí ľudia žili medzi nami a aké zázraky sa diali. Veď takých ľudí ako ja bolo okolo Vás stovky a to som možno príliš skromný. Od Prahy až po východné Slovensko, od univerzitných profesorov po jednoduché ženy z dediny. To bola pastorácia! To bolo vanutie Ducha Svätého! Bez peňazí, bez masmédií, bez vhodných priestorov, bez štátneho súhlasu, napriek totalite.
Srdce mi prekypuje vďačnosťou, že som mohol byť svedkom. Zároveň sa trochu hanbím za to, aký som nedokonalý žiak. Pomáhali ste mi tu na zemi, pomôžte mi prosím i tam. Nech Vám nerobím ostudu.
Pozdravuje Vás Váš priateľ a večný dlžník
Ľudovít