K o. Jozefovi Porúbčanovi som sa dostala tak , že som v rokoch 1962-68 študovala v Bratislave na chemickotechnolickej fakulte. Chcela som študovať humanitné vedy, ale mala som nevyhovujúcu nemeckú národnosť , nebola som ešte ani katolíčka ale už som o tom uvažovala pod vplyvom knihy o Edite Stein, ktorá vtedy ešte nebola ani blahoslavená. Rozhodla som sa nasledovať ju a r. 1965 som bola pokrstená v katolíckej Cirkvi. Chodila som už do študentských katolíckych spoločenstiev . Mali sme aj kamarátov, celkom fešáci ale neprejavovali záujem o dievčatá- až po r. 1990 sa z nich vykľuli jezuiti . Ale dostala som ponuku ísť s jednou skupinou mladých na duchovné cvičenia do Šípkova, "na Jamy", prekrásny kraj, pomáhali sme na hospodárstve na striedačku s prednáškami. Nahrávať sme vtedy nemohli a zápisky sme si robili len veľmi krátke. Pamätám si na neopakovateľnú spojitosť hlbokej špirituality so zmyslom pre humor. Medzi jeho duchovné deti so stálym vedením sa mi už nepodarilo dostať ,ale medzi jeho spolubratov jezuitov áno, Staršia generácia nás už predišla do večnosti, iní už sú ťažko chorí v opatere v Ivánke.Jezuiti tvorili väčšinu mojich duchovných sprievodcov. Mojim krstným i duchovným otcom bol veľmi nenápadný p. Jurko Silaj, pracoval na lesnej správe a opatroval dve najstaršie sestry, potom kratučko robil duchovného správcu v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. Na sviatok sv. Jána Evanjelistu r. 1996 odišiel k Pánovi aj on. K P. Porubčanovi som sa dostala na exercície ešte raz ako novicka r.1997, bolo to tak na pokus, pretože za otcovho života som do rehole vstúpiť nemohla, komunity sa báli, bol spolupracovníkom štb, veľmi verím, že nie dobrovoľným.Mama ma po prevrate do rehole pustila rada, hoci mala už 83 rokov, ale bola sebestačná a bolo jej sľúbené, že po mojich prvých sľuboch jej pridelia jednu z hosťovských izieb a budem si ju môcť opatrovať. Neskôr sa však rozhodnutie zmenilo; mamku chceli dať do ÚSS - miešaného s mentálne postihnutými a viacerými posteľami na izbe. Vedela som, že by toto psychicky nevydržala a páter Porubčan mi odporúčal kláštor opustiť a poradil mi niekoľko sekulárnych inštitútov, z ktorých som si jeden vybrala a bol to dobrý výber. Navyše odkedy v Prešove stojí exercičný dom, bola som hneď na prvých exercíciách a je iba málo rokov, kedy som ich musela vynechať.
Čo sa týka spolupráce, azda najvýznamnejšia a najosobnejšia bola pri tvorbe knihy" Písané zo srdca", resp."P. Jozef Porubčan odpovedá " vydané vo Vydavateľstve Michala Vaška,Prešov 1998.
Páter Porúbčan odpovedal pôvodne v časopise Zrno (vtedy malo ešte cirkevné schválenie) na otázky,ktoré, ako sám píše, kladie sám život. Mnohé otázky som zámerne a s vedomím Pátra Jozefa položila ja, ale boli pod rôznymi menami, pravé meno poznal iba on. V celej knižke ich je asi 50. Dielko veľmi pozitívne ohodnotili už zosnulý otec biskup Rudolf Baláž ,básnik Milan Rúfus, Eva Klčovanská-psychologička a politik- Július Brocka. (Recenzie sú na zadnej strane). Vyšla iba v jednom vydaní.
Knižka bola v tých časoch veľmi potrebná, pretože otázky sa dotýkali detí, ktorých rodičia mali iba minimálne alebo žiadne náboženské vzdelanie a my, čerství absolventi teológie a nastupujúci katechéti sme nemali ten dar jazyka a vtipu, aký mal náš milý páter. Veľmi trefne odpovedá aj na všelijaké módne trendy rôznych hnutí, ktoré sa začali objavovať alebo povier, ktoré sa miešali s náboženstvom.
Je mi ľúto, že som s týmto vzácnym pátrom nemohla stráviť viac času, vážila som si na ňom, že ho ani z knižných, ale ani z mojich osobných otázok nijaká nepohoršila, a keď sa mu niečo nepozdávalo a chcel ma priviesť do správnych koľají, okomentoval to: "No,vidí sa mi, že ti to myslí trochu "šejdrem". Nediktoval, nevodil za povrázok, neskutočne príťažlivým spôsobom priviedol k uvažovaniu. Nejednu otázku by som rada položila dnes, hoci mám po sedemdesiatke- a viem, že by mi odpovedal tak isto.
Chcem takto poďakovať Pánovi, že mi ho poslal do cesty a pátrovi za trpezlivosť, humor a lásku, ktorými viedol po správnych chodníkoch.