Životopis
- Rodina, detstvo v rodnej obci
- Vstup do noviciátu a štúdiá
- Jezuitská formácia a ďalšie štúdiá
- Likvidácia reholí v r. 1950
- Tajná vysviacka
- V civilnom zastnaní
- Na Jame - v rodnej obci
- Situácia v Cirkvi a v Československu po r. 1968
- V pastorácii
- V Považskej Bystrici
- V Udiči
- V Piešťanoch
- Odchod domov
♦ Rodina, detstvo v rodnej obci
P. Jozef Porubčan pochádza z malej dedinky Šípkov v okrese Bánovce nad Bebravou, ktorá leží v malebnej doline v Strážovských vrchoch, tiahnucej sa od Slatiny nad Bebravou po Čiernu Lehotu. Nad dedinkou Šípkov, ktorou preteká rieka Bebrava, je miesto, časť chotára, nazývané Jama. Tam stojí dom, v ktorom žila rodina Štefana Porubčana a Jozefíny rod. Mišákovej, rodičov P. Jozefa Porubčana a jeho súrodencov.Manželom Porubčanovcom sa narodilo päť detí: Koloman, Štefan, Ľudmila, Pavlína a Jozef.
Život obyvateľov Šípkova bol začiatkom 20. storočia, podobne ako na iných dedinách na Slovensku, veľmi ťažký. Tak ako mnohí ľudia, aj rodina Porubčanovcov žila v chudobe, ba môžeme povedať v biede.
Koloman sa narodil 8. novembra 1913. V roku 1944 sa oženil s Pavlínou Novotnou z Opatovej nad Váhom. V nasledujúcom roku sa im narodil syn Július. Koloman bol vášnivým automechanikom, kúpil starý autobus a zaviedol dopravnú linku pri Nových Zámkoch. Tam sa narodila jeho dcéra Elena. Odtiaľ sa čoskoro vrátil na Jamu, kde sa narodil jeho syn Ladislav. Neskôr sa všetci presťahovali do Opatovej a postavili si tam rodinný dom. Zomrel 15. januára 1985.
Ľudmila sa narodila 8. februára 1921. V roku 1943 sa vydala za Jána Mikuša. V tom istom roku sa im narodil syn Eduard. V roku 1945 sa presťahovali do domovníckeho bytu v Bratislave. V roku 1948 sa im narodila dcéra Ľudmila. V roku 1951 sa presťahovali do Dubnice. Ľudmilin manžel Ján sa dal do služby v ZNB, ale po roku sa vrátil do civilného zamestnania. Ľudmila s deťmi bývala na Jame a postavila si tam typizovanú drevenú chatu. Skôr však, ako by sa v nej zabývala, vrátila sa do Dubnice a bývala tam až do roku 1968. V tomto roku začala v Šípkove stavať rodinný dom, v ktorom bývala do smrti. Zomrela 5. júla 2001.
Pavlína sa narodila 23. januára 1923 v Šípkove. V roku 1947 sa vydala za Jána Fodreka zo Slatinky. Tam sa im narodila dcéra Edita. Neskôr sa odsťahovali za sestrou Ľudmilou do Bratislavy, kde sa im narodili synovia Eugen, Ladislav a Jozef. Počas tehotenstva sa Pavlíne nebezpečne zhoršovala astma, ktorú si priniesla ešte z detstva. Pri jednom astmatickom záchvate jej lekár navrhol prerušiť tehotenstvo. „Keby som mala desať životov, všetky som schopná obetovať, ale to dieťatko si zabiť nedám!" – odpovedala. Potom sa jej ešte narodila dcéra Helena a syn Ján. Choroba sa jej stále zhoršovala. Zomrela 1. septembra 1960.
Štefan sa narodil v Slatinke 5. septembra 1919. Po skončení piateho ročníka ľudovej školy sa rodičia odhodlali na odvážny krok. Na prehováranie učiteľa Daniela Koreňa (ev. a. v.) dali svojho syna Štefana na gymnaziálne štúdiá do Trenčína. Úspešné ukončenie štúdia na gymnáziu dosiahol vďaka svojmu mimoriadnemu talentu. Už od druhej triedy gymnázia bol schopný vypomáhať slabším spolužiakom, z čoho si stačil uhradiť byt i stravu. Na konci štvrtého ročníka oznámil rodičom, že na budúci rok odchádza do Malého seminára v Nitre. Po prvom roku prežitom v seminári prišiel Štefan domov s prosbou o súhlas, aby mohol vstúpiť do jezuitského kláštora. Rodičia jeho prosbe vyhoveli a žiadosť mu podpísali. Dňa 31. júla 1936 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Malo to všetko taký rýchly spád, že doma si to poriadne uvedomili, až keď sa s chlapcom rozlúčili. Po niekoľkých dňoch výčitiek a plaču však všetko pomaly nabehlo do normálnych koľají.
Štefan absolvoval noviciát i maturitu a r. 1940 ho predstavení rehole poslali na filozofické štúdiá do Talianska. Na Slovensko sa už nevrátil. Až po 29 rokoch priviezli jeho mŕtve telo do Šípkova. Úspešne študoval v Gallarate, takže vtedajší rektor Gregoriánskej univerzity v Ríme P. Dezza žiadal jeho predstavených, aby mohol Štefan Porubčan po skončení štúdií na Gregoriánskej univerzite zostať prednášať. Kňazskú vysviacku prijal 15. júla 1948. Keďže mu štátne úrady na Slovensku neboli ochotné zaručiť návrat do Ríma, nemohol prísť domov sláviť s rodičmi a rodákmi svoju prvú sv. omšu – primície. Jeho primičnú omšu vysielal Vatikánsky rozhlas, po vlnách ktorého poslal rodičom i známym do Šípkova svoje novokňazské požehnanie. Po absolvovaní teologických štúdií na Gregorovej univerzite v Ríme pokračoval v štúdiách na Pápežskom biblickom inštitúte, kde získal doktorát z biblických vied. Bol vymenovaný za profesora na Gregorovej univerzite. Katolícke noviny na Slovensku vtedy uverejnili jeho fotografiu s titulom: „Prvý Slovák profesorom na medzinárodnej univerzite v Ríme". Bol najmladší z celého profesorského zboru. Od r. 1956 bol profesorom Starého a Nového zákona na Pápežskej teologickej fakulte v Neapole. Venoval sa aj vedeckej práci. Okrem viacerých článkov o Svätom písme vydal po slovensky Úvod do Písma svätého (Rím 1960). Keď dostal tvorivú dovolenku, prekladal do slovenčiny Sväté písmo. V roku 1968 bol vydaný jeho preklad Nového zákona. V tom istom roku prešiel do Innsbrucku v Rakúsku, kde sa venoval prekladu Starého zákona. Na jar roku 1969 však náhle ťažko ochorel a 3. mája 1969 zomrel. Bol prevezený do rodnej obce, kde je pochovaný na miestnom cintoríne.
Jozef sa narodil 24. júna 1925. Pokrstil ho o štyri dni, 28. júna 1925, vo farskom kostole v Slatine nad Bebravou farár Koloman Tóth. Sviatosť birmovania prijal 30. mája 1937. Detstvo prežil v rodnej dedine, na Jame. Vyrastal ako chudobný chlapec. Základnú školu vychodil v Šípkove. Jeho detské roky boli naplnené a prežiarené matkinou láskou a objavovaním krásy prírody, v ktorej vyrastal. Celé hodiny pozoroval vtáčiky, ako si stavali hniezda, včely ako poletovali z kveta na kvet a zbierali peľ, a čmeliaky. Jeho detským „zamestnaním" bolo pasenie husí a pasenie oviec so starým otcom Tomášom. Neskôr to bola ťažká práca na poli. Napriek chudobe, každá chvíľa s rodičmi a ostatnými súrodencami bola pre neho vzácnou skúsenosťou, v ktorej sa učil milovať Boha a prežíval jeho lásku.
♦ Vstup do noviciátu a štúdiá
Keď Štefan vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, viackrát písal listy svojmu bratovi Jozefovi, v ktorých mu navrhoval, aby aj on vstúpil do kláštora. Ten však spočiatku nejavil o to záujem. Pred Vianocami r. 1937 predsa napísal do Ružomberka, že zatúžil po povolaní stať sa jezuitom. Potom už všetko nabralo veľmi rýchly spád. Prvé dni po Vianociach prišla od Štefana výzva, aby Jozef hneď prišiel do Ružomberka aj s polročným vysvedčením – a že už tam má zostať. Rodičia nemali nijaké námietky. Kládli si len jednu podmienku, aby za neho nemuseli platiť výdavky na štúdiá. Do Ružomberka ho doviedol birmovný otec, správca miestnej školy v Šípkove Valentín Magdolen.
Predstavený jezuitského kláštora v Ružomberku, P. Rudolf Mikuš, bol ochotný hradiť za budúceho jezuitu Jozefa Porubčana všetky študijné náklady. Ten vtedy chodil už do siedmeho ročníka základnej školy. V Ružomberku prestúpil do prvého ročníka meštianskej školy, z ktorej mu stačilo urobiť do druhej triedy gymnázia len diferenčné skúšky z nemčiny a matematiky. Skúšky urobil a v septembri 1938 nastúpil do druhej triedy Gymnázia v Kláštore pod Znievom. Vtedy sa ukázalo, že rodičia jeho štúdiá skutočne nemohli financovať. Keď im totiž omylom prišlo za syna platiť poplatok stopäťdesiat korún, oznámili, že ak to majú platiť oni, má nechať štúdiá a vrátiť sa domov. Kto poznal ich biedu, ani im to nemohol zazlievať.
V Kláštore pod Znievom vychodil Jozef Porubčan len druhý a tretí ročník gymnázia. Bol ubytovaný v sirotinci, ktorý spravovali rehoľné sestry. Po treťom ročníku predstavení rehole rozhodli, že má pokračovať na Gymnáziu v Trnave, kde bol pre jezuitský dorast malý seminár tzv. „Stanislavov". Tam chodil až do ukončenia piateho ročníka. Potom 30. júla 1942 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Spolu s ním vstúpilo ešte 9 mladých chlapcov.
Dva roky noviciátu prežil pod vedením magistra novicov P. Rudolfa Mikuša, naplnený veľkou túžbou v srdci, zasvätiť sa celkom Bohu a vyznačiť sa v službe Krista Kráľa. Svoju duchovnú a osobnostnú formáciu počas noviciátu zakončil prvými sľubmi na sviatok sv. Ignáca 31. júla 1944. Hneď potom sa začal pripravovať na maturitné skúšky. Po dvojročnom prerušení štúdia počas noviciátu mal robiť prijímacie skúšky do ôsmej triedy gymnázia. V roku 1944 urobil skúšky a pripravoval sa na maturitu. Bolo to v pohnutých rokoch 1944–46. V roku 1945 býval v jezuitskom kláštore v Trnave. Prvé gymnázium po skončení vojny bolo otvorené v Piešťanoch. Tam urobil prijímacie skúšky do ôsmeho ročníka a potom aj maturoval na tomto gymnáziu v r. 1946.
♦ Jezuitská formácia a ďalšie štúdiá
V roku 1946 začal mladý školastik Jozef Porubčan filozofické štúdiá na Filozofickom inštitúte v Českej provincii Spoločnosti Ježišovej v Brne. Po prvom ročníku sa Filozofický inštitút presťahoval do Děčína nad Labem. Tam v roku 1949 dokončil filozofické štúdiá.
„Omne ens agit propter finem." Keď im profesor prísne logicky rozvíjal túto základnú tézu etiky, veľmi ho zaujala. Často na to myslel: „Všetko, čo je, pracuje k cieľu. Aký je to cieľ? Akú silu má sám v sebe, že svojou príťažlivosťou budí záhadnú aktivitu všetkého, čo jestvuje? Akoby mi táto základná téza etiky svojím metafyzickým akcentom objavila v srdci všetkých vecí pohyb tým istým smerom, akým idem ja k svojmu životnému dovŕšeniu." Neskôr túto tézu využil v dávaní duchovných cvičení.
Po prázdninách v r. 1949 začal študovať teológiu na jezuitskom Teologickom inštitúte sv. Alojza v Trnave. Nedokončil však ani prvý ročník, pretože v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci slovenskí jezuiti sústredení v kláštore premonštrátov v Jasove a potom v kláštore redemptoristov v Podolínci.
♦ Likvidácia reholí v r. 1950
Keď Komunistická strana v Československu uchvátila politickú moc vo februári 1948, začali komunisti organizovať spoločenské pomery v štáte s cieľom postupne likvidovať Katolícku cirkev a vytvoriť v Československu vlasteneckú, národnú cirkev. Celý tento plán sa mal realizovať v troch etapách: najskôr sa malo vytvoriť presvedčenie, že režim má kladný vzťah k náboženstvu a tzv. cirkevnými zákonmi zabezpečiť si zákonnou cestou kontrolu nad cirkvou, potom izolovať biskupov od kňazov na farách a od svojich veriacich, a nakoniec vyhlásiť národnú cirkev.
Aby sa to podarilo, bolo potrebné zakročiť proti reholiam. Najskôr sa vyvíjalo úsilie obmedziť vplyv reholí v školstve a v nemocniciach. Od r. 1945 do r. 1950 bolo poštátnených veľa cirkevných škôl, gymnázií, viac ako dvadsať výchovných ústavov a internátov, ktoré spravovali rehoľníci, a tým zrušili aj rehoľné domy a komunity, ktoré boli v týchto domoch. Druhou etapou bola likvidácia rehoľných komunít, ktorá niesla názov Akcia K. V Československu bolo koncom r. 1949 asi 2400 rehoľníkov a 12000 rehoľných sestier.
Dňa 8. apríla 1950, po ukončení príprav, dal Rudolf Slánsky, generálny tajomník Komunistickej strany Československa, pokyn Krajským výborom KSČ a krajskej politickej správe na realizáciu Akcie K. Celú akciu na Slovensku riadil osobitný výbor Slovenského úradu pre cirkevné veci (SLOVÚC), na čele s povereníkom pre veci cirkevné Ladislavom Holdošom. Politický a realizačný plán Akcie K, pripravený SLOVÚC-om a ŠtB, stanovil „hodinu H", v ktorej sa malo začať s likvidáciou kláštornych komunít vybraných reholí a so sústreďovaním rehoľníkov do tzv. sústreďovacích a do tzv. kárneho kláštora, na polnoc z 13. na 14. apríla 1950. Vtedy mali vybrané komandá ŠtB, Zboru verejnej bezpečnosti, ľudových milícií i vojska a zmocnenci SLOVÚC-u „zaklopať" na brány kláštorov a ich obyvateľov čím skôr vyviezť do určených „kláštorov". A to skôr, ako sa ľudia v okolí mohli zobudiť a prípadne sa zastať rehoľníkov.
A tak sa stalo. Podľa plánu dopravili v určený čas do kláštorov spomínané skupiny, ktorým velil veliteľ „bezpečnostného" či skôr likvidačného oddielu. Ten viedol zásah v kláštore. Hneď po vstupe ozbrojených skupín do kláštorov dvere uzamkli a zaistili bezpečnosťou. Členovia ŠtB násilne zobudili rehoľníkov a zhromaždili ich do jednej miestnosti na výsluch. Potom ich vyzvali, aby si zobrali najnutnejšie veci a pripravili sa k odchodu. Na autobusoch ich dopravili do centralizačných kláštorov. Predstavených kláštorov zatiaľ ponechali a príslušníci ŠtB ich podrobili výsluchu. Medzitým ŠtB previedla dôkladnú prehliadku kláštorov.
Desivá situácia v onú „barbarskú noc" z 13. na 14. apríla 1950 bola aj v jezuitskom kláštore v Trnave, kde bol aj Jozef Porubčan ako študent 1. ročníka teológie.
Likvidácia jezuitskej komunity v Trnave sa uskutočnila podobne ako v mnohých iných kláštoroch. A predsa niesla osobitné prejavy postupu likvidačnej skupiny. Kým do iných kláštorov sa dostali ozbrojené zložky ZNB cez hlavnú bránu, do kláštora jezuitov v Trnave vnikli pomocou hasičských rebríkov cez múr do dvora. Zadnú bránu kláštora otvorili násilím. Do budovy vstúpili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a Ľudových milícií pod vedením zmocnenca SLOVÚC-u Františka Zálesáka a veliteľa II. skupiny Zboru národnej bezpečnosti Michala Devečku. Najskôr vyhľadali izbu predstaveného komunity P. Bednára. Keď ho zobudili, veliteľ bezpečnosti Devečka sa mu predstavil a povedal mu, že je poverený vládou Československej republiky, aby uskutočnil presťahovanie jezuitov z Trnavy do iného kláštora. Nariadil P. Bednárovi, aby sa všetky osoby, ktoré sú v kláštore sústredili na chodbu. Keď sa všetci zhromaždili, Devečka skontroloval zoznam osôb a vyzval všetkých, aby sa správali pokojne a zachovali poriadok, že sa im nič nestane, len budú premiestnení do iného kláštora. Povedal im, aby si čo najrýchlejšie zbalili svoje osobné veci, šatstvo, obuv, knihy a pod. Pri balení svojich vecí mal každý jezuita osobného strážcu z príslušníkov ZNB alebo milícií, ktorí ich sprevádzali do autobusu a aj pri cestovaní až do kláštora premonštrátov v Jasove pri Košiciach. Tam previezli všetkých 44 jezuitov z Trnavy, medzi ktorými bol aj Jozef Porubčan. Predstaveného P. Bednára po výsluchu a spísaní zápisnice odviezli do kárneho kláštora v Pezinku. V kláštore zostali iba traja mladí chlapci, ktorí pomáhali na hospodárstve kláštora a v kostole.
Po odchode rehoľníkov urobili príslušníci ŠtB dôkladnú prehliadku kláštora a súpis nájdeného majetku. Pastierske listy slovenských biskupov považovala ŠtB za protištátne materiály, a preto všetky zobrali. Na druhý deň odišiel veliteľ likvidačného oddielu ZNB Michal Devečka a veliteľ oddielu ŠtB Olman na hospodárstvo jezuitského kláštora v Suchej nad Parnou. Prezreli si dom, do ktorého chodili jezuiti na krátke rekreácie, hospodársku budovu a vinohrad. Súpis všetkého majetku v kláštore jezuitov v Trnave a v Suchej nad Parnou si vyžiadal niekoľko týždňov práce, veď len knižnica v kláštore mala asi 4000 kníh. Keďže odvlečenie jezuitov a františkánov z Trnavy nevyvolalo medzi ľuďmi nepokoje, po niekoľkých dňoch odvolali z jezuitského kláštora sedemnásť milicionárov a desať členov ZNB, ktorí tam boli určení na stráženie objektu. Zostalo tam ešte sedem policajtov a osem zamestnancov na dokončenie súpisu majetku.
Od mája 1950 boli budovy zlikvidovaných kláštorov na Slovensku odovzdávané rôznym štátnym inštitúciam. Štát v nich postupne zriaďoval štátne archívy, liečebné ústavy, nemocnice, školy a iné úrady. Cirkevní referenti KNV a SLOVÚC-u prevzali hospodárske písomnosti, náboženské predmety a veci rehoľníkov.
Jezuitov zo všetkých domov na Slovensku sústredili do kláštora premonštrátov v Jasove. Za silných bezpečnostných opatrení tu vykonávali domáce práce. V noci z 24. na 25. apríla 1950 všetkých premiestnili do bývalého kláštora redemptoristov v Podolínci. Keďže tam boli sústredení aj profesori Teologického inštitútu SJ z Trnavy a aj scholastici, teda tí, čo študovali teológiu, pokračovali mladí rehoľníci v štúdiách teológie tajne, po skupinách alebo individuálne, aj za takých ťažkých okolností. Počas jedného mesiaca dokončili skrátený semester a vykonali predpísané skúšky. Hneď po skúškach pokračovali v ďalšom štúdiu teológie a do septembra 1950 prebrali látku druhého ročníka dogmatickej a morálnej teológie a tak splnili kánonické predpoklady na prijatie kňazskej vysviacky. Mnohí to neskôr aj využili.
Skupine rehoľníkov sa podarilo na Veľkú noc 1950 utiecť. Niektorí sa dostali do zahraničia, kde pokračovali v štúdiách a kňazskej činnosti. Ostatní z nich sa skrývali na Slovensku, no v r. 1955 boli zaistení a odsúdení na vysoké tresty odňatia slobody.
V máji 1950 starých rehoľníkov premiestnili do Belušských Slatín, do bývalého kláštora sestier vincentiek. Tam mali internovaní rehoľníci viac slobody, starali sa o nich rehoľné sestry.
Osobitnú pozornosť venovali štátni funkcionári mladým rehoľníkom. Nabádali ich, aby sa zriekli rehoľného povolania a sľubovali im za to rozličné výhody. V júni 1950 novicov a niektorých mladších scholastikov poslali na nútené práce pri budovaní priehrady v Kostolnej pri Trenčína a priehrady pri Púchove. Po niekoľkých rokoch práce a politického preškolenia boli poslaní na slobodu.
♦ Tajná vysviacka
Začiatkom septembra r. 1950 bol Jozef Porubčan prevezený do Pezinka. Odtiaľ ho 17. septembra povolali na Vojenskú správu v Prešove, kde dostal povolávací rozkaz na nastúpenie základnej vojenskej služby do mesta Libava v Čechách. Cestou z Prešova sa zastavil v rodnom Šípkove u rodičov a pokúsil sa skontaktovať s nitrianskym biskupom, ktorým bol vtedy Eduard Nécsey, v snahe dať sa hneď vysvätiť. Nepodarilo sa mu to a nádej, že sa stane kňazom, sa posunula do neurčita.
Z Libavy bol odvelený do Nového Jičína, kde bol začlenený do pracovno-technického práporu, v ktorom okrem veliteľského zboru boli len bohoslovci, rehoľníci a kňazi. Od začiatku žil v stálej nádeji, že sa mu skoro podarí čo len na dva dni dostať priepustku, to by – ako sa nazdával – stačilo, aby sa uskutočnila jeho túžba po kňazskej vysviacke.
Hlavné slovo pri udeľovaní dovoleniek mal politický pracovník. V novembri 1950 mu povedal, že si môže podať žiadosť o priepustku. Od tej chvíle ani na iné nemyslel. Keď sa jedného dňa napoludnie veliteľ pýtal vojakov, kto by išiel na nákladnom aute do Ostravíc pre stavebný materiál, Jozef sa bez váhania prihlásil. Cesta bola priam dobrodružná. Nákladné auto sa často kazilo a šofér v snahe dobehnúť stratený čas jazdil veľmi rýchlo. Keď prechádzali cez isté železničné priecestie, vypadol Jozef z nákladnej plošiny auta a utrpel dve fraktúry lebečných kostí a ťažký otras mozgu. Keď sa v nemocnici vo Frýdku-Místku prebral z bezvedomia, jeho prvé slová boli: „Budem môcť v sobotu cestovať?" Odpovedali mu, že budú radi, keď bude vôbec žiť...
Asi štrnásť dní musel bez pohnutia ležať vo vodorovnej polohe. Medzitým sa zoznámil s rehoľnou sestrou Silviou, ktorá pracovala na operačnom oddelení ako inštrumentárka. Jej sa zdôveril s problémom svojej vytúženej kňazskej vysviacky. Veľmi sa chcel čím skôr dostať do Rožňavy, kde bol jediný biskup, čo by ho mohol vysvätiť, Róbert Pobožný. Ostatní už neboli na slobode, alebo boli prísne strážení tajnou políciou. Keďže boli vážne obavy, že každú chvíľu môže byť zamedzený prístup aj k tomuto biskupovi, Jozef nechcel strácať čas. Zdalo sa to však momentálne neriešiteľné. Veď ešte nemohol stáť na nohách a v civilnej nemocnici mohol zostať, len kým nebude schopný prevozu do vojenskej nemocnice. Veľmi šikovná a ochotná sestrička Silvia si však vzala tento problém za svoj.
Bolo to pred Vianocami r. 1950. Sestra Silvia zariadila veci tak, že pri striedaní lekárov dala pohotovostnému lekárovi podpísať niekoľko priepustiek na vianočné sviatky, medzi ktorými bol aj lístok s menom Jozef Porubčan. Obstarala civilný oblek, zariadila sprievodkyňu, nemocničnú upratovačku, a tak mohli cestovať vlakom do Rožňavy. Bolo to neslýchané riziko a P. Jozef Porubčan ani s odstupom času nevedel pochopiť, kde táto rehoľná sestra nabrala odvahu vystrojiť ho na takú dlhú cestu v takom zdravotnom stave, keď ešte ani nebol schopný prevozu do inej nemocnice. Riziko bolo tým väčšie, že sa na Štedrý deň dala čakať „súdružská návšteva" od vojska.
Dňa 23. decembra 1950, ešte za rannej tmy, sa vydal Jozef Porubčan so svojou 18-ročnou sprievodkyňou na cestu do Rožňavy. Tá o ňom vedela len to, že je vojak, ktorému – ako sa vyjadrila – sestrička verí, a ona verí sestričke. Keď prišli do Českého Těšína, potrebovali prestúpiť na rýchlik do Plešivca. Na stanici bolo množstvo vojakov a bolo veľké nebezpečenstvo, že ho niekto spozná. Podarilo sa im nastúpiť bez ťažkostí do vlaku. Prešli do vozňa prvej triedy, kde neboli vojaci a mali voľné celé kupé. Jozefov zdravotný stav bol vážny, cítil, akoby sa s ním točil celý svet, ale keď si mohol ľahnúť na sedadlá, trocha si odpočinul. Vlak prišiel do Plešivca s veľkým meškaním. Bola už tma. Tam museli znovu prestúpiť na vlak do Rožňavy. Ten bol taký plný, že museli cestovať postojačky. A hoci to bolo len asi 15 km do Rožňavy, cesta sa mu zdala nesmierne dlhá. Konečne prišli do cieľovej stanice. Bolo treba ešte prekonať cestu zo železničnej stanice do nemocnice. Na nohách ho držala len veľká túžba stať sa kňazom a vedomie, že sa musí dostať k rehoľnej sestre, ktorá všetko zariadi. Poznávacie heslo bolo: „Charitas Christi urget nos."
Keď sa konečne dostali k nemocničnej bráne, službu konajúci vrátnik nebol ochotný v takých neskorých večerných hodinách dotyčnú sestru ani zavolať, ani jej oznámiť návštevu. Problém bol aj v tom, že sa Jozef nemohol preukázať nijakým príbuzenstvom s ňou. Vrátnik zatvoril okienko a viac si ho nevšímal. Podlamovali sa mu kolená, točila sa mu hlava a zdalo sa mu, že tam spadne. Aj to by bolo bývalo napokon riešenie. Vtom sa k nemu blížili rehoľné sestry. Zmohol sa na otázku, či by mohol hovoriť s tou, na ktorú sa mal obrátiť. Jedna z nich sa ozvala: „Však to som ja!" Ani si nevedel predstaviť krajšiu odpoveď. „Charitas Christi urget nos," povedal z posledných síl. Rehoľná sestra hneď vzala Jozefa aj s jeho sprevádzajúcou do nemocnice, kde sa na svoje veľké prekvapenie stretol so svojím spolubratom z kláštora Pavlom Hnilicom, neskorším biskupom. Ten ho zaviedol do miestnosti, uložil na posteľ a uistil, že sa nemusí o nič starať, že on všetko zariadi a že ráno bude vysvätený na kňaza.
To už bolo dobre. Nevedel si síce predstaviť, ako ráno vstane, ale v tej chvíli sa mu zdali jeho slabosť a závrat tým najkrajším, čo mohol prežívať.
Spolubrat Pavol skutočne všetko zariadil a bol ochotný na druhý deň, keď bude po vysviacke, ísť s Jozefom až do Frýdku-Místku, takže dievča, ktoré ho sprevádzalo, mohlo hneď, ešte v noci, cestovať domov, aby bola so svojimi pri štedrej večeri.
Do rána si natoľko odpočinul, že sa mohol zúčastniť svätej omše, ktorú celebroval pre rehoľné sestry otec biskup Róbert Pobožný. Pri tejto svätej omši, 24. decembra 1950, bol mladý jezuita Jozef Porubčan vysvätený na kňaza. Všetko prebehlo hladko a po vysviacke mu pán biskup na kúsok papiera napísal potvrdenie, že bol vysvätený na kňaza. Bolo to bez patričného tlačiva – len tak rukou, bez pečiatky...
Pán biskup ho pozval, aby uňho zostal na štedrú večeru. O tom však nemohlo byť ani reči, lebo riziko, že sa celá vec odhalí, bolo skutočne veľké. Okolo jedenástej hodiny sa teda so svojím rehoľným spolubratom Pavlom Hnilicom vydali na spiatočnú cestu do nemocnoce vo Frýdku-Místku.
Cestu domov zvládli celkom dobre. Ako sa chýlilo k večeru, vlaky sa pomaly vyprázdňovali. Jozef bol taký naplnený radosťou, že by tento deň pokojne mohol aj zomrieť, aj samotná smrť by sa mu zdala krásna.
Na vlak z Českého Těšína do Frýdku-Místku presadali až v neskorých večerných hodinách. Sprievodca sa Jozefa pýtal, odkiaľ je a kam ide. Priznal sa, že leží ako pacient v miestnej nemocnici a že cestuje až z Rožňavy. Sprievodcovi nešlo do hlavy, prečo sa dal takto „načierno" na takú cestu. „Že v tom bola nejaká žena?" pýtal sa. „Veď prečo iné by to mohol taký mladý chlap robiť?" – „Žena v tom nebola," odpovedal Jozef, „ale láska to bola preveľká!" Zadivený sprievodca sa len díval, ako „pacient" vo Frýdku-Místku vystupoval z vlaku.
Na konečnej stanici sa znova cítil byť nesmierne unavený. Zavolal sestričke Silvii, či by nezariadila nejaký odvoz. O chvíľu prišla sanitka i so sestričkou. Bolo to neuveriteľné, ale akcia sa podarila.
Ako sa blížila polnoc, rozmýšľal, ako a kde by mohol sláviť svoju primičnú sv. omšu. Nemohol riskovať, že to vyjde najavo. A tak o pol druhej v noci vstal a sám, so svojím rehoľným spolubratom, v sakristii slávil svoje primície. Nezakúsil však nijaký „primičný zážitok". Ak doteraz radosť potlačila únavu a slabosť, teraz to bolo naopak. Keď skončil sv. omšu, bol rád, že vydržal do konca a mohol si zase ľahnúť.
Zdalo sa, že všetko prebehlo v poriadku. Celkom tak to však nebolo. Sestra predstavená sa dozvedela, že sestra Silvia bola sanitkou v noci na stanici pre „akéhosi vojaka". Pohoršilo a nahnevalo ju to do takej miery, že si P. Porubčan považoval za povinnosť všetko sestre predstavenej vysvetliť. Nazdával sa, že sa poteší, keď jej povie, ako to bolo, a bude zase dobre. Ale sestru predstavenú nielenže neprešiel hnev a pohoršenie, ale panický strach, že budú z toho nepríjemnosti ju tak ovládol, že s ňou nebolo reči. Ďalej s ním vôbec nemienila debatovať.
V nemocničnom ošetrení zostal potom P. Porubčan do 18. januára. Vtedy ho prepustili a hneď mu dali zdravotnú dovolenku. Po nej bol na kontrole vo vojenskej nemocnici, kde stručne konštatovali primerane dobrý stav. Teda zdravý. Ale už bol kňaz...
Prešlo však len niekoľko týždňov a on musel znovu do nemocnice. Tentoraz do Vojenskej nemocnice v Olomouci, pretože dostal infekčnú žltačku. Po mesiaci znova dostal zdravotnú dovolenku, a potom znova nasledovala kontrola. Pred kontrolou mu na útvare pridelili službu. Tá bola mimoriadne ťažká a stačila na to, aby kontrola zaznamenala zhoršenie zdravotného stavu, a teda ďalší mesiac zdravotnej dovolenky. Tak uplynul prvý rok vojenskej služby.
♦ V civilnom zamestnaní
Koniec druhého roka vojenskej služby zastihol P. Jozefa Porubčana v Slavičíne. Pred odchodom do civilu robili veľký nábor odchádzajúcich vojakov na prácu v bani a stavebníctve. Hoci tomuto náboru tvrdo odolával, napokon si sám nebol istý, čo by bolo v intenciách jeho povolania najsprávnejšie. Pre istotu si vyžiadal priepustku a vybral sa do Belušských Slatín za svojím bývalým novicmajstrom, pátrom Mikušom, aby to rozhodol on. Ten však ponechal rozhodnutie na neho. Povzbudil ho, že keby sa nerozhodol správne, do bane nepôjde, aj keby sa mal stať zázrak. To bolo viac ako dobrá rada. Ešte v ten večer sa poponáhľal P. Jozef Porubčan za veliteľom a hlásil sa do bane. Dostal odpoveď, že to už nejde, lebo zoznamy sú už odoslané.
Niekoľko dní pred odchodom do civilu prišlo vládne nariadenie, podľa ktorého sa všetci duchovní povolávali na mimoriadne cvičenie na dobu neurčitú. Tak sa začal tretí rok vojenskej služby. Po čase nariadenie zmenili a mali odveliť určitý počet vojakov do ostravských baní. Medzi nimi bol aj P. Jozef Porubčan. Bolo to však na priamy rozkaz, bez možnosti rozhodovania.
Vzhľadom na telesné sily bol ten rok práce v bani fyzicky najťažším v jeho živote. Veliteľ, ktorému bol podriadený, si počínal ľudsky a hneď po príchode každého si dal zistiť, prečo je kto v tomto pracovnom útvare. Dostal informáciu, že tam mal byť každý dovtedy, „kým si nezíska dôveru pracujúceho ľudu". Veliteľ sa teda rozhodol prepustiť do civilu každého, u koho nenašiel nijaké príznaky takejto nedôvery.
Jedného dňa si P. Jozefa Porubčana zavolal a začudovaný sa pýtal, čo tu vlastne robí. Vraj poslal list na jeho domovskú Vojenskú správu v Bánovciach, odkiaľ mu odpovedali, že podľa informácií z MNV Šípkov menovaný je synom maloroľníka a ničím sa neprevinil proti ľudovo-demokratickému zriadeniu. Niet teda dôvodu považovať ho za nespoľahlivého a môže byť prepustený do civilu.
O niekoľko dní sa mu veliteľ ospravedlnil, že to s tým civilom nepôjde, že on tomu nerozumie, ale ako vojak musí zostať pracovať v bani naďalej. A tak slúžil až do 31. decembra 1953. Po smrti J. V. Stalina vládni činitelia Československej republiky začali uvažovať o zrušení pracovných útvarov. Dňa 31. 12. 1953 útvary skutočne rozpustili a P. Jozef Porubčan mohol ísť domov.
Začiatky civilného života neboli ľahké. Pred 40-mesačnou vojenskou službou žil P. Jozef Porubčan osem rokov v kláštore a po návrate do civilu sa len ťažko orientoval. Jeho prvou starosťou bolo nastúpiť čím skôr do zamestnania. Bál sa, že mu za každý deň bez práce hrozí postih od štátnej moci. Nastúpil teda už 4. januára 1954 ako robotník do Hydrostavu v obci Trenčín-Skalka. Bola tuhá zima a ručne kopať bola ťažká drina. V tých časoch sa však na stavbách robilo za každého počasia. Aj keď práca bola mimoriadne ťažká, P. Jozef Porubčan sa nevzdával a statočne niesol svoj údel. Napriek húževnatej práci bol po jeden a pol roku prepustený. Pracoval v betonárskej partii na vzdialenom pracovisku. Majster tam chodil len zriedka. Robotníci mali miešačku a cement pod vlastným zámkom. Tak si „podnikaví chlapci" z partie, v ktorej aj on robil, občas trochu „prilepšili" tým, že predali krčmárovi vrecko cementu na stavbu. P. Jozef Porubčan vedel, že to dobre neskončí. Situáciu riešil tak, že požiadal svojho známeho na osobnom oddelení, aby zariadil jeho preloženie na iný úsek. Ten mal pre neho pochopenie a vybavil, že o štyri dni môže nastúpiť na druhé pracovisko do Opatovej.
Už na druhý deň však bol prečin odhalený a všetkých robotníkov zo skupiny okrem P. Porubčana prepustili a zahájili proti nim trestné stíhanie. Pre neho sa všetko vyvíjalo celkom sľubne. Skutočnosť, že všetci z partie kradli a on nie, majster spočiatku vyhodnotil ako veľkú morálnu prednosť. Práce v Hydrostave sa však končili a bolo sa treba zbavovať robotníkov. A tak podľa vyjadrenia predsedu závodnej rady bolo im celkom vhod, keď mohli niekoho prepustiť. Okrem toho, P. Jozef Porubčan nebol členom ROH, a tak dodatočne prepustili aj jeho. Ešte v ten istý deň, čo sa dozvedel o svojom prepustení, išiel na úrad práce a prijal prvú prácu, ktorú mu ponúkli. Na druhý deň už pracoval v kameňolome v Trenčianskej Teplej. Pracoval tam však len pár mesiacov, kým v kameňolome nesplnili plán. Znova ho prepustili. Už bol z toho všetkého riadne unavený.
♦ Na Jame – v rodnej obci
P. Porubčan sa rozhodol, že kým si nájde nejakú prácu, pomôže svojim starnúcim rodičom na hospodárstve na Jame. Bolo to ku koncu roka 1955. Práca na poli mu bola blízka, ibaže v období neúprosného tvrdého vymáhania poľnohospodárskych kontingentov to bolo veľmi ťažké. Požiadavky zo štátneho úradu boli také vysoké, že ich nemohol splniť, ani keby odovzdával všetko, čo sa mu urodilo. Stíhal ho súd za súdom a tak sa k nemu na úradoch správali, ako by bol kriminálnik.
Bolo to však našťastie v období, keď s podobnou pravidelnosťou ako súdy, nasledovala aj amnestia za amnestiou. Pocit stále trestne stíhaného a odsudzovaného, i keď vzápätí amnestovaného kriminálnika však príjemný nebol. Malo to však veľkú výhodu, že mal zamestnanie, v ktorom si sám zadeľoval čas i prácu.
P. Jozef Porubčan si chcel predovšetkým dokončiť svoje teologické štúdiá. Už v prvom ročníku na Teologickom inštitúte SJ v Trnave ho zaujala teológia P. Emila Mercha, „Teologie du Corps mystique", a novosť jeho myšlienok. Súladilo to tak s myšlienkami duchovných cvičení o stvorení a cieli, ako aj s etickou tézou, že všetko je v tvorivom a dynamickom rozpätí k cieľu. Evolučná koncepcia P. Teilharda de Chardin s jeho víziou novej formy bytia v Ježišovi Kristovi, ku ktorej sa všetko uberá, mu ideu jednoty stvorenia ešte viac prehlbovala. Štúdium však nebolo ľahké. Znalosti francúzštiny P. Porubčana boli nedostatočné na také náročné teologické diela. Mal však na to čas a mal veľkú túžbu.
V lete pri pasení kráv a v zime, keď sa práca roľníka obmedzuje viac-menej na opateru dobytka, sa znovu a znovu vracal k tejto a ďalšej teologickej literatúre. „Dokonca i to, čomu som takmer nerozumel, ma napĺňalo akýmsi neurčitým a nevyjadriteľným chápaním, alebo aspoň tušením stále sa prehlbujúceho poznania, ktoré sa začalo v mojich prvých duchovných cvičeniach," vyznal neskôr.
S rodičmi doma hospodáril P. Jozef Porubčan pätnásť rokov. Ako mohol, študoval a prehlboval si teologické vedomosti. Dalo sa to, lebo bol na svojom hospodárstve takmer izolovaný od ostatného sveta. Jama bola na samote a do Šípkova chodil len veľmi zriedka.
Na Jamu však chodilo stále viac ľudí. Prichádzali tam mnohí spolubratia, aby v ústraní a tichu si mohli u P. Jozefa Porubčana robiť duchovné cvičenia, alebo sa len jednoducho stretnúť, porozprávať o tom, čo kto robí, ako žije, duchovne sa povzbudiť, poradiť v problémoch, viacerí chceli duchovné vedenie. Na Jamu nachádzali cestu aj mladí ľudia, s ktorými sa P. Jozef Porubčan príležitostne zoznámil alebo ktorých mu poslali iní jezuiti, aby im dával duchovné cvičenia. Tí hovorili o svojich duchovných zážitkoch svojim ďalším priateľom, a tak sa počet návštevníkov neustále rozrastal. Všetko, čo sa tam potom odohralo, bolo naprogramované tak múdro, že by to ľudský um mohol sotva vymyslieť.
V júli 1969 zomrel P. Porubčanovi otec. Keďže P. Porubčan veľa času a síl venoval dávaniu duchovných cvičení, dohodol sa so svojím synovcom Edom Mikušom, že mu bude pomáhať v prácach na poli. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že synovec prebral hospodárenie ako zamestnávateľ a P. Jozef Porubčan bol u neho zamestnaný za minimálnu mzdu. Vtedy to bolo niečo neslýchané. Keď na okresnom úrade vybavovali doklady, všetci sa divili, ale zákon to dovoľoval, a tak vyhoveli ich žiadosti. Keďže žiaden finančný zisk z hospodárenia nebol, nedostával P. Porubčan ani mzdu a naviac musel platiť daň zo mzdy a ďalšie poplatky. Neskôr na to s úsmevom spomínal, že zarábal mínus stodvadsať korún. Hlavné bolo, že mal viac možností dávať duchovné cvičenia.
♦ Situácia v Cirkvi a v Československu po r. 1968
Začiatky šesťdesiatych rokov boli poznačené významnými udalosťami v Cirkvi, II. vatikánskym koncilom (1962-1965), na ktorom sa Cirkev usilovala sebareflexiou znovu nájsť svoje miesto v dejinách sveta a novú reč, ktorou sa potrebovala prihovárať novodobému, modernému človekovi a predložiť mu autentické učenie Ježiša Krista v prispôsobení sa novej situácii, v ktorej sa ocitli svet i Cirkev v druhej polovici 20. storočia.
V Československu došlo k čiastočnému uvoľneniu tvrdého postoja štátu voči Cirkvi, čo napokon vyústilo do udalostí v auguste r. 1968. V roku 1960 boli viacerí rehoľníci prepustení z väzenia na slobodu, medzi nimi aj jezuiti, kňazi a aj biskupi. To však neznamenalo návrat do ich pôvodných funkcií.
V roku 1968 sa podľa prejavov predstaviteľov štátnej správy zdalo, že sa mení politika štátu voči Cirkvi. Cirkevný život na diecéznej úrovni sa začal obnovovať (štát dovolil menovanie diecéznych vikárov) a roky tlmený duchovný život rehoľníkov a veriacich sa začal rozvíjať, rehoľníci sa organizovali do malých spoločenstiev a hľadali nové formy spoločného života podľa svojich rehoľných pravidiel.
V roku 1969 dve udalosti znamenali pre život jezuitov veľký prínos. V júni prišiel na Slovensko generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Pedro Arrupe a v Piešťanoch sa stretol s viacerými jezuitmi. Vo svojom príhovore poďakoval za svedectvo jezuitov počas rokov väznenia a útlaku a vyzdvihol vernosť v zachovaní povolania. Zároveň vyzval svojich spolubratov k ďalšiemu horlivému prežívaniu duchovného života. Druhou veľkou udalosťou bolo skladanie slávnostných sľubov viac ako tridsiatich jezuitov, ktoré sa uskutočnilo v Beckove 15. septembra na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Boli to udalosti, ktoré napĺňali ich srdcia vďačnosťou Bohu za dar vytrvalosti, i dôverou, že budú môcť nanovo a slobodne žiť svoje rehoľné zasvätenie v službe Bohu i ľuďom.
So svojím predstaveným, provinciálom P. Jánom Srnom, sa P. Porubčan stretol, až keď sa uvoľnili politické pomery a on bol prepustený z väzenia. Keď sa zdalo, že bude možné obnoviť rehoľný život, P. Srna ho požiadal, či by chcel byť magistrom novicov. „Nič by som nerobil tak rád ako toto," vyznal sa mu P. Porubčan. Onedlho dostal od predstaveného list, aby ho čím skôr navštívil. Ten mu oznámil, že generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Pedro Arrupe menoval P. Jozefa Porubčana magistrom novicov. P. proviciál Ján Srna ho ihneď aj poveril, aby dával skupine mladých novicov duchovné cvičenia.
Očakávania slobodnejšieho rehoľného života sa rozplynuli v nasledujúcich rokoch tzv. normalizácie politického života v Československu, keď štátne štruktúry postupne nanovo praktizovali potláčanie Cirkvi, zvlášť reholí. Jezuiti sa však nevzdávali a hľadali si svoje nové životné prejavy. Chceli zostať verní svojmu povolaniu a slúžiť Bohu i Cirkvi predovšetkým, keď ide o spásu ľudí. Upevnením tejto túžby pre P. Jozefa Porubčana bol 15. august 1970, kedy zložil slávnostné sľuby – rehoľnú profesiu – v jezuitskom kostole v Trnave.
♦ V pastorácii
Napriek novému útlaku zo strany štátnych úradov žiadali niektorí predstavení reholí od vlády možnosť, aby tajne pôsobiaci rehoľní kňazi mohli vykonávať kňazskú službu ako duchovní na farách. Niektorým sa to skutočne aj podarilo. Medzi tých šťastných, ktorí dostali štátny súhlas, patril aj P. Jozef Porubčan.
Bolo to na pohrebe brata Štefana v júli 1969 v Šípkove, keď nitriansky biskup Ján Pásztor oslovil P. Jozefa Porubčana a ponúkol mu možnosť pracovať v pastorácii. Ten súhlasil, a tak ako 45-ročný, po ôsmich rokoch života v kláštore, tri a pol roku vojenskej služby v PTP a sedemnástich rokoch tvrdej práce v zamestnaní na stavbe a na poli, dostal možnosť verejne pôsobiť ako kňaz.
Biskup Ján Pásztor mu 8. januára 1971 napísal ustanovujúci dekrét na miesto kaplána do Považskej Bystrice s platnosťou od 1. januára, na ktorý dal súhlas aj Odbor kultúry ONV – cirkevné oddelenie v Považskej Bystrici. V tom čase dostali štátny súhlas na verejne vykonávanú kňazskú pastoračnú činnosť aj P. Ľudovít Buček (nastúpil ako kaplán v Dubnici), P. Alojz Dlugi a ďalší.
♦ V Považskej Bystrici
P. Jozef Porubčan nastúpil 15. januára 1971 za kaplána do Považskej Bystrice. Tamojší dekan Július Kalamen privítal nového pomocníka srdečne a milo, veď mal len jedného kaplána Filipa Zuščáka, ktorý bol veľmi chorý, a práce bolo veľa. K farnosti Považská Bystrica mesto patrili aj dediny Dolný Milochov, Horný Milochov, Podmanín, Praznov, Zemiansky Kvášov, Dolný Moštenec, Považská Teplá, Vrchteplá a Záskalie. Do týchto filiálok bolo treba chodiť pochovávať a denne učiť do škôl náboženstvo. Práce bolo skutočne veľa.
P. Jozef Porubčan prišiel na svoje prvé miesto kňazského pôsobenia ako chudobný človek. Po materiálnej stránke nemal vlastne nič, iba zopár osobných vecí, čo si priniesol v taške. Dobrotou srdca a milým ľudským prístupom ku každému tak oslovil veriacich, že tí sa mu snažili pomáhať a zaobstarať postupne to, čo bolo potrebné na bývanie, oblečenie, ale i vyučovanie náboženstva a pastoračnú prácu.
Tá bola skutočne rôznorodá. V každodenných príhovoroch pri svätých omšiach v kostole Navštívenia Panny Márie sa usiloval predstaviť veriacim Boha ako dobrého, milujúceho Otca, predkladať pravdy evanjelia v novom duchu lásky Ježiša Krista, ktorý nás miloval do krajnosti tak, že sa za nás obetoval a zomrel na kríži. Z týchto homílií neskôr vznikli knihy, ktoré boli najskôr šírené samizdatovo a neskôr vydávané v rôznych vydavateľstvách. P. Jozef Porubčan denne presedel veľa hodín pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, aby sprostredkoval kajúcnikom odpúšťajúcu lásku Boha.
S veľkým nadšením pripravoval snúbencov na prijatie sviatosti manželstva, zdôrazňujúc im, aby nikomu a ničomu nedávali prednosť pred svojou vzájomnou láskou, aby si ju prejavovali v súlade s láskou, akou nás miloval Ježiš Kristus. V krstných náukách zasa povzbudzoval rodičov k starostlivej a obetavej láske o svoje deti, ktoré nič tak veľmi nepotrebujú ako práve ich dobrotu a lásku. S veľkým osobným zanietením vedel vysvetľovať jednoduchým ľuďom i intelektuálom princíp jednotiacej univerzálnej lásky. Bol presvedčený, že tak ako živá bunka na zemi nezahynula v obrovských masívoch neživej hmoty, tak ako prvý slabý človek prekonal silu a dravosť iných živočíchov, tak musí zvíťaziť vo svete láska, hoci sa nám to môže javiť ako nereálne. P. Porubčan svedčil, hlásal, že naša budúcnosť je možná len vtedy, ak ľudstvo prijme Stvoriteľov program bytia, jestvovania, ktorého princípom je láska. O Bohu ako o dobrom Otcovi a Stvoriteľovi, ktorý všetko stvoril s nekonečnou múdrosťou a nekonečnou láskou sa usiloval hovoriť aj deťom v škole na hodinách náboženstva. Vyučovanie náboženstva bola snáď jediná oblasť pastoračného pôsobenia, v ktorej sa mu ťažko pracovalo. Zrejme preto, že mal deti veľmi rád, ťažko niesol, keď prejavovali nezáujem o to, čo im chcel z celého srdca odovzdať.
P. Jozef Porubčan pôsobil v Považskej Bystrici ako kaplán sedem rokov. Za ten čas pokrstil 914 detí, zosobášil 296 párov mladomanželov, pochoval 417 ľudí. Pripravil stovky detí na prvé sväté prijímanie a na sviatosť birmovania. Jeho pozitívny vplyv na myslenie a život ľudí nie je možné presne zhodnotiť.
♦ V Udiči
Po takmer ôsmich rokoch pôsobenia v Považskej Bystrici dostal P. Jozef Porubčan v auguste 1978 nové miesto pôsobenia ako správca farnosti v dedine Udiča, ktorá je vzdialená asi sedem kilometrov od Považskej Bystrice smerom na Púchov. Do farnosti Udiča patrili aj tri dediny: Prosné, Upohlav a Uhry.
Nastúpil po zosnulom p. farárovi Petrovi Mackovi. Ten v posledných rokoch života, už ako starý a nevládny, nestačil na duchovnú správu, a tak farnosť po duchovnej stránke upadala. Veriaci udičskej farnosti to cítili ako ujmu a naviac, boli dosť roztrpčení správaním sa príbuzných zomretého kňaza Petra Macka. A tak prvú úlohu, ktorú bolo treba riešiť, videl P. Porubčan v upokojení a uzmierení nespokojných ľudí. S jemu vlastnou dobrotou a veľkou trpezlivosťou počúval sťažnosti farníkov a povzbudzoval k odpusteniu a láske, s ktorou sa dajú riešiť aj takéto problémy. Po niekoľkých mesiacoch trpezlivého úsilia sa situácia upokojila.
Aktuálnou prácou bola aj obnova farskej budovy, nakoľko staručký p. farár Macko obýval len jednu miestnosť, v ktorej mal všetko. P. Porubčan chcel, aby veriaci mohli prichádzať na faru do slušne zariadeného prostredia kancelárie. Bolo potrebné zariadiť kuchyňu, urobiť generálnu opravu kúrenia, elektrickej inštalácie a ďalšie úpravy. V týchto prácach sa vo veľkej miere angažoval mladý bohoslovec Marián Gáborík, ktorého nadchla osobnosť P. Porubčana, a jeho známi z obce Podmanín i priatelia P. Porubčana z Považskej Bystrice. Postupne prichádzali na pomoc aj miestni veriaci. Po niekoľkých mesiacoch tvrdej práce sa podarilo dielo, z ktorého mali všetci úprimnú radosť.
P. Porubčan sa staral predovšetkým o duchovnú službu svojich farníkov. Prijímal však aj veľa návštev tých, ktorí prichádzali z celého Slovenska, od Bratislavy až po Košice, či už to boli priatelia z minulých rokov tajného pôsobenia na Jame, alebo veriaci z Považskej Bystrice, Žiliny, Bratislavy, ba aj z Čiech a Moravy. Prichádzali aj mnohí mladí kňazi a rehoľní spolubratia. Bolo to až obdivuhodné, že ŠtB neodhalila takú rozsiahlu činnosť a všetko zostalo skryté. Občasné povinné návštevy tajných príslušníkov Štátnej bezpečnosti alebo cirkevného tajomníka z Okresného národného výboru v Považskej Bystrici diplomaticky zvládol bez väčších ťažkostí. Na ich zvedavé a nepríjemné otázky našiel vždy odpoveď, takže návšteva odišla bez podozrenia.
P. Porubčan sa s osobitnou láskou staral aj o kostol. V r. 1986 bolo 200 rokov od postavenia kostola sv. Matúša v Udiči. K tomuto jubileu zaangažoval farníkov do obnovy kostola a do duchovnej obnovy ich duší. Ako milú spomienku a prejav vďaky pripravil pre svojich farníkov a priateľov milý darček, album s fotografiami kostola a slovom, ktoré napísal on sám.
Od augusta 1978 do februára 1990 pokrstil P. Porubčan vo farnosti Udiča 551 detí, zosobášil 218 manželských párov, na prijatie sviatosti birmovania pripravil v r. 1980 a 1985 spolu 343 birmovancov, pochoval 309 ľudí.
Počas duchovnej správy farnosti Udiča zastupoval P. Porubčan aj farnosť Horná Maríková v rokoch 1984–1986, keďže vtedy bola táto farnosť bez kňaza. Prichádzal do tejto horskej dediny, vzdialenej asi dvanásť kilometrov, aby tamojší veriaci mohli mať aspoň v nedele a sviatočné dni sv. omšu a možnosť prijať sviatosť zmierenia.
♦ V Piešťanoch
Po novembri 1989 sa ukazovali možnosti nového pôsobenia rehoľníkov na Slovensku. P. provinciál Andrej Osvald žiadal diecéznych biskupov o uvoľnenie jezuitov pôsobiacich vo farnostiach pre nové poslanie v rehoľných komunitách a kostoloch. P. Porubčana plánoval poveriť dávaním exercícií.
Uvoľnenie P. Porubčana z nitrianskej diecézy sa vybavilo už vo februári 1990. Počas sťahovania z Udiče do Piešťan P. Porubčan odcestoval do Horného Maxova v severných Čechách, kde dával duchovné cvičenia sestrám IBMV. Po návrate z Maxova odovzdal udičskú faru i farnosť novému farárovi, diecéznemu kňazovi Michalovi Keblúškovi.
P. Porubčan prišiel do Piešťan. Charita mu len po dlhých prieťahoch ledva uvoľnila jednu izbičku. O odovzdaní celého domu na exercície pre laikov nebolo ani reči. Až do konca roka tam mali naplánované exercície pre rehoľné sestry a rekreačné turnusy. Zatiaľ mal len vypomáhať v pastorácii. Nie že by to nechcel, ale túžba dávať duchovné cvičenia bola naozaj veľká.
Odovzdanie charitného domu bolo veľmi problematické. Keď k nemu nakoniec došlo, P. Porubčan sa dal do práce s takým nadšením, že nasledoval jeden turnus duchovných za druhým. Prevažnú väčšinu z nich viedol on sám. Záujem bol veľký. Jeho hlavnou činnosťou sa stalo dávanie duchovných cvičení, a to nielen v Piešťanoch, ale aj na mnohých iných miestach. Najčastejšie cestoval k rehoľným sestrám františkánkam a IBMV do Báča.
Maximálne pracovné nasadenie P. Porubčan vydržal asi jeden a pol roka. Keďže si pri veľkom návale práce sám nevedel vytvoriť priestor na oddych, vytvoril mu nato priestor ten, ktorý podľa svojej nekonečnej múdrosti a lásky sám určuje časy a udalosti. P. Porubčan prekonal druhý infarkt a nastalo zhruba polročné zotavovanie sa. V tomto období mal možnosť prehodnocovať doterajší život – spomienky a skúsenosti položiť na papier, a tak vznikli niektoré nové knihy. Okrem toho to bolo plodné obdobie prípravy na 30-dňové exercície novicov SJ, ktoré dával krátko po zotavení sa z choroby na chate pri Považskej Bystrici. Keď sa vrátil do Piešťan, s nie menším pracovným nasadením ako predtým vydržal ešte približne sedem a pol roka.
Popri tejto hlavnej činnosti sa P. Porubčan venoval pastorácii v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Takmer denne – okrem dní, keď dával duchovné cvičenia alebo keď bol odcestovaný – sa prihováral v homíliách pri sv. omšiach všetkým vrstvám obyvateľov mesta Piešťany. Vo voľnom čase pred sv. omšou pravidelne sedával v spovednici a bol k dispozícii všetkým, ktorí prišli. Vytrvalo spovedával v prvopiatkových, predvianočných či predveľkonočných obdobiach. Pred veľkonočnými a vianočnými sviatkami mával v kaplnke týždňovú sériu príhovorov v rámci duchovnej obnovy. Tým chcel prispieť k tomu, aby veriaci hlbšie prežili vo svojom vnútri to, čo slávili.
Počas prvých rokov účinkovania v Piešťanoch bývali v určité dni po sv. omši „chvíle otázok", na ktoré odpovedal P. Porubčan. Otázky o viere v Boha, o duchovnom živote, dávali veriaci najprv spontánne, priamo v kostole, neskôr ich písali a odovzdali do pripravenej skrinky. Okrem toho miestne KDH zorganizovalo besedu o pôsobení jezuitov v Piešťanoch.
P. Porubčan sa verejne vyjadroval aj k niektorým spoločensko-politickým udalostiam, ako boli napríklad prvé slobodné voľby. Každoročne sa zúčastňoval spolu s miestnym dekanom Jozefom Vlasákom a evanjelickým duchovným O. Prostredníkom na posviacke prameňov pri otváraní kúpeľnej sezóny piešťanských kúpeľov. S jeho súhlasom sa v exercičnom dome uskutočnili aj duchovné cvičenia evanjelických duchovných a. v. Pre pracovníkov Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Ružomberku urobil 20. 5. 1996 prednášku „Svedectvo o P. Teilhardovi de Chardin". Dňa 12. apríla 1997 mal prednášku pre zdravotníckych pracovníkov v Čadci pod názvom „Utrpenie a zmysel života".
Počas celého pôsobenia v Piešťanoch bol P. Jozef Porubčan k dispozícii rehoľným sestrám na duchovné vedenie a sviatosť zmierenia aj v okolitých rehoľných domoch v Piešťanoch, Trnave, Vrbovom. Pravidelne navštevoval jezuitský noviciát v Trnave, kde mával prednášky pre novicov a rozhovory o duchovných skúsenostiach rehoľníkov. Okrem toho prijímal množstvo návštevníkov, ktorí potrebovali jeho duchovnú pomoc. Nikoho neodmietol.
Popri všetkých týchto povinnostiach sa osobne zaangažoval aj do výstavby nového kostolíka v jeho rodnej dedinke Šípkov.
Z každodennej namáhavej pastoračnej práce a dávania exercícií doslova vyrušila P. Porubčana správa, že Trnavská univerzita mu udelí čestný doktorát. Bolo to pre skromného jezuitu skutočne veľké prekvapenie. Stalo sa tak 16. mája 1996 v Mestskom divadle v Trnave. Pri príležitosti odovzdávania čestného doktorátu na slávnostnom zasadaní Vedeckej rady Trnavskej univerzity, jej rektor, doc. RNDr. Anton Hajduk, DrSc., v príhovore okrem iného povedal: „Táto dnešná príležitosť je osobitne milá. Ponajprv preto, že vyjadrujeme uznanie vzácnemu človeku. Ďalej preto, že vyjadrujeme uznanie dielu, ktoré vytvoril a hodnotám, ktoré pestoval. Ďalej preto, že tieto hodnoty sú zreteľnými smerovkami na našej ceste a preto, že naša univerzita sa od svojich počiatkov podľa nich orientuje. ... Pretože, čo dnes potrebujeme, je Duch pravdy, a nie tabuľka na dverách."
P. Porubčan vo svojom príhovore na slávnostnej promócii vyslovil prianie:
„S veľkou úctou i vďakou sa skláňam pred autoritou Vašej univerzity. ... Ak by som niečo mohol priať Vám i sebe, bolo by to len to jedno: aby všetko štúdium, všetka aktivita na tejto univerzite bola zameraná ku všetko jednotiacej univerzálnej láske. Aby táto inštitúcia nikdy nezradila svoju vlastnú identitu: uni-versitas – zacielenosť k jednému."
♦ Odchod domov
Náš život na tomto svete je ohraničený. P. Jozef Porubčan zomrel 2. mája 1998 uprostred činnosti, ktorá bola celý život jeho srdcovou záležitosťou, pri dávaní 30-dňových duchovných cvičení rehoľným sestrám uršulínkam v Charitnom dome sestier IBMV v Báči. Pochovaný je na cintoríne v Šípkove, v blízkosti hlavného kríža, v spoločnom hrobe so svojím bratom Štefanom. Nápis na náhrobnom kameni Boh je láska akoby chcel zhrnúť celý jeho bohatý život do jedinej pravdy, ktorej naplno žil.
© P. Ján Revák SJ