Exercičná činnosť P. Jozefa Poručana

Duchovné cvičenia mali v živote P. Porubčana výnimočné miesto. Prvýkrát sa s nimi zoznámil ako 17-ročný, krátko po vstupe do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Odvtedy si rok čo rok robil exercície po celý svoj život a ako kňaz ich dával mnohým ľuďom. Ku koncu svojho života si na to spomína v knihe Rozprávanie o exercíciách.

Creatus est homo." Je možné, aby niekoho zaujala taká samozrejmá skutočnosť, že je stvorený? Ja som mal vtedy dojem, že som nazrel do akýchsi fantastických hlbín, ktoré priamo lákajú hlbšie a hlbšie. Prapôvod života – môjho života, môjho sveta. Kontakt s niekým, kto o tom všetko vie. Kto vie i to, kam sa všetko uberá, aký to má zmysel. Bolo by možné nebyť na to zvedavý?

P. Porubčana to skutočne, bytostne zaujímalo. Pravda o stvorení vesmíru, sveta i človeka sa mu vracala do mysle i duše a otvárala ho pre kontakt so Stvoriteľom i stvorením, prihovárala sa mu zo všetkých vecí, krásy a vône kvetov, spevu vtákov, krásy nočnej oblohy i z lásky milujúceho ľudského srdca. Vnímal však aj zlobu sebectva a hriech človeka, i jeho dôsledky, utrpenie a bolesť. Krása stvoreného sveta a láska ľudského srdca, i hriech, utrpenie, smrť, to všetko usmerňovalo P. Porubčana k Bohu, ktorého poznával ako toho, čo všetko stvoril svojou múdrosťou a láskou, a ktorý naprával aj pomýlený kurz človeka, keď ten odmietol cestu lásky, ktorú mu ukazoval Boh.

S otvoreným srdcom prijal podobenstvo, ktoré vyrozprával Ježiš  „O dobrom otcovi a jeho márnotratnom synovi". Záver tohto príbehu ukázal P. Porubčanovi na riešenie problému hriechu – návrat k otcovi, návrat k Bohu, návrat k láske. Doslova s nadšením prijal P. Porubčan výzvu kráľa, vyjadrenú sv. Ignácom v duchovných cvičeniach, ktorý predstavoval Ježiša Krista, ako pozýva všetkých ľudí, aby sa angažovali v boji proti zlu a budovali Božie kráľovstvo ako svet, v ktorom najvyšším, ba jediným zákonom je láska. Všetci revolucionári a osloboditelia národov v dejinách bojovali len za čiastočné zlepšenie ťažkého údelu niektorých skupín ľudí: viac slobody, viac spravodlivosti, viac chleba, viac kultúry. Ježiš Kristus prišiel, aby všetci ľudia mali život, a  to v plnosti.

Meditovaním a kontempláciou udalostí z Ježišovho života objavoval P. Porubčan stále hlbšie pravdu, že Ježiš Kristus je jediný, ktorý ukazuje každému hľadajúcemu človekovi správnu cestu života a dozrievalo v ňom presvedčenie nekompromisne ísť za Kristom.

Mňa Kristova vec tak zaujala, že som chcel nielen plniť požiadavky, ale vrhať sa preňho aj do tých najťažších situácií, prekonávať iniciatívne najtvrdšie prekážky.

To nebolo nerozvážne riskovanie. To bolo rozhodnutie, ktoré sa zakladalo na láske ku Kristovi, ktorý sa pre nás nechal odsúdiť, ukrižovať, aby nám zabezpečil odpustenie a nový život. Tento nový život zjavil Ježiš svojím zmŕtvychvstaním.

Na duchovný život a exercičnú činnosť P. Jozefa Porubčana zapôsobilo aj dielo P. Teilharda de Chardin:

- kozmogenéza, biogenéza, noogenéza, kristogenéza,

- vznik sveta, vznik života, vznik ducha, vtelenie Boha,

- Kristova prítomnosť, ktorá v histórii narastala vo veciach, sa náhle zjaví ako blesk, ktorý zažiari od jedného pólu k druhému,

- príťažlivosť Syna človeka v znamení všetkých vesmírnych prvkov sveta.

Čím ďalej, tým viac som bol toho všetkého plný a tým viac sa mi žiadalo o tom hovoriť. Dávať exercície.

To bolo bohatstvo srdca P. Porubčana, ktoré upútalo každého, ktorý sa s ním stretol, komu dával duchovné cvičenia.


 

♦  Do roku 1990

Prvé duchovné cvičenia dával P. Porubčan malej skupinke vysokoškolákov pod stanmi v Inoveckých vrchoch. Bol plný očakávania ako to prijmú, či dokážu nechať stranou ostatné záujmy a sústrediť sa na pravdy, ktoré im chcel zvestovať, čo im dokáže povedať z toho, čo sám objavil a prežil v exercíciách. Všetko sa dobre skončilo a domov sa vracal s veľkou radosťou, že popri všetkých rizikách, ktoré podstúpili, stálo to za to. V srdci si niesol i veľkú túžbu aj naďalej hovoriť o pravde, o živote, o láske, o Kristovi tak, ako to sám spoznal a prežíval.

Potom sa to už rozbehlo. P. Porubčan vynaliezavo využíval všetky možnosti ako sa stretnúť s tými, ktorí si chceli robiť duchovné cvičenia, kde ich ubytovať a pod. Pretože sa všetko muselo utajovať pred verejnosťou, neraz vznikali dobrodružné situácie.

Bolo leto. Na Jamu prišiel mladý muž, práve ukončil vysokú školu, že by chcel byť jezuita a chcel si robiť tridsaťdňové duchovné cvičenia. Keďže bola žatva, na Jame bolo veľa práce, dohodli sa, že strávi celý čas v senníku, čo nebolo určite jednoduché. Aby ho nikto nevidel, mohol vychádzať len v noci. P. Porubčan popri práci na poli prišiel niekoľkokrát za deň do senníka, aby dal exercitantovi potrebné podnety na rozjímanie a priniesol trocha jedla. Nedalo sa všetko utajiť, ani predísť podozrievavým otázkam. A tak bolo treba nemálo vynaliezavosti, ako odpovedať. Keď všetko dobre skončilo, v posledný deň si obaja vydýchli a ďakovali Bohu.

Dobrodružstvo čakalo na P. Porubčana a skupinku mladých študentov aj na Čertovici, kde mali prísť na prisľúbenú voľnú chatu. Tak ako to bolo dobre naplánované, tak to nevyšlo. Keď prišli na miesto, zistili že chata je obsadená inými návštevníkmi. Nevzdali sa. Prespali v hoteli a cez deň trávili čas v lese. Tam, pod šírym nebom, v nádhernom horskom prostredí, sa im dobre meditovalo o kráse stvorenia a jeho Stvoriteľovi, ktorý všetko stvoril s nekonečnou múdrosťou a láskou. Posledný deň sa rozhodli turistické prostredie na Čertovici opustiť. Meditovali tiež vo voľnej prírode, na pešej túre cez Ďumbier. Cestou sa na vhodnom tichom mieste zastavili, P. Porubčan im dal body na rozjímanie, roztratení v lese meditovali a v dohodnutú hodinu sa zišli a pokračovali v putovaní. Na konci prežili všetci vďaku za pôsobenie Božej milosti aj v takých náročných podmienkach.

Pôsobili však aj iné sily. P. Porubčan sa dozvedel, že niektorých jeho spolubratov jezuitov, s ktorými sa občas stretal v Trenčíne, zobrala ŠtB a dali ich do väzby. Čakal, že príde rad aj na neho. A skutočne, netrvalo dlho a dostal predvolanie na Krajskú vojenskú správu do Nitry. Hneď ako vystúpil z vlaku v Nitre, oslovil ho príslušník ŠtB a zobrali ho do auta. Vedľa neho si sadli dvaja muži s revolverom v pohotovostnej polohe a odviezli ho nie na vojenskú správu, ale na výsluch do neznámej budovy. Predložili mu údajnú výpoveď jezuitu, vtedajšieho predstaveného P. Marku, podľa ktorej vraj dovolil, aby P. Porubčan študoval teológiu, a tiež vykonštruovanú výpoveď biskupa J. Ch. Korca, podľa ktorej ho vysvätil v r. 1953 na kňaza. S uvoľnením a s úsmevom predložené obvinenia P. Porubčan poprel, lebo nič z toho nebola pravda. Dôležité bolo, že sa nepýtali na exercície. P. Porubčan sa rozhodol, že usmerní rozhovor tak, aby sa nič nepýtali na duchovné cvičenia. Nakoniec ho prepustili s tým, aby si nemyslel, že je všetko skončené, že si ešte po neho prídu. Nikdy viac sa však s nimi nestretol. Napriek tomu bol opatrný pri výbere miesta na exercície.

Po čase si sestra Ľudmila kúpila stavebné diely na chatu, ktorú postavili na Jame, neďaleko rodného domu, pretože nemala kde bývať s deťmi. Keď sa odsťahovala do Dubnice, P. Porubčan chatu rozšíril a využíval ju na exercície. Mohol v nej ubytovať päť ľudí. Dávať exercície v tejto chate bolo výhodné najmä v tom, že to mohol robiť popri práci na poli. Keď prišiel čas, zanechal prácu, navštívil exercitantov, povedal im podnety na rozjímanie a pokračoval v práci. Mnohí z tých, čo si robili duchovné cvičenia na Jame prichádzali znovu, rok čo rok a zostali v pravidelnom kontakte s P. Porubčanom. Prichádzali ďalší a ďalší, nielen zo Slovenska, ale aj z Prahy, Českých Budějovíc a iných českých miest.

Keby tá chata vedela rozprávať! Veľa mladých ľudí tam nabralo nový smer života, mnohí našli cestu ku kňazstvu, k rehoľnému životu, ďalší si tam formovali nové princípy svojho budúceho manželského života.

Na Jamu chodili však aj tajní príslušníci ŠtB a sledovali, kto tam prichádza, čo sa tam deje. Akoby zázrakom nič sa neprezradilo, takže P. Porubčan nemal z toho nepríjemnosti, že dával duchovné cvičenia na Jame. Ibaže ho predvolali do Topoľčian a vytýkali mu: „Kazíte prácu vysokým školám, a preto vás upozorňujeme, aby ste to nerobili. To je všetko, pre čo sme vás sem zavolali." Keď začali byť návštevy pričasté, volil P. Porubčan inú alternatívu, odišiel do Prahy a tam v bytoch dával exercície a stretal sa s priateľmi podľa potreby.

Od polovice šesťdesiatych rokov začínalo byť všetko akési smelšie, odvážnejšie a živšie. O duchovné cvičenia začínali mať záujem stále väčšie skupiny mladých ľudí z Bratislavy a iných miest. A tak P. Porubčan postavil so svojím spolubratom jezuitom Antonom Lapšanským na Jame ďalšiu chatu, aby mohlo byť ubytovaných viac exercitantov. Spolu chodili aj na rôzne miesta po celom Československu – na chaty, farské úrady i do rodinných domov – a tam dával P. Porubčan duchovné cvičenia. Dokonca aj v kostole sv. Jána Nepomuckého na Pražskom hrade.

V r. 1970 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Pedro Arrupe menoval P. Jozefa Porubčana magistrom novicov. Proviciál P. Srna ho hneď poveril, aby dával skupine mladých jezuitských novicov 30-dňové duchovné cvičenia. Prvú časť začali v prepožičanom byte v Bratislave, po týždni sa presťahovali do nedokončeného nového domu pri Žiline, ktorý patril dobrým priateľom P. Porubčana. Tam zostali tri týždne a dokončili exercície.

Keď P. Jozef Porubčan nastúpil v januári 1971 do duchovnej správy za kaplána do Považskej Bystrice, dávanie duchovných cvičení sa zredukovalo. Iba občas mohol prísť domov na tri-štyri dni a tie využil na to, aby v chate dával exercície.

V nasledujúcich rokoch začali štátne orgány opäť sprísňovať štátny dozor nad Cirkvou, teda sledovanie, obviňovanie a vyšetrovanie kňazov a tzv. „normalizácia" spoločenských a politických pomerov. Obžalovaný bol v r. 1972 aj P. Porubčan, že „...v mesiaci auguste 1969 dával desiatim dievčatám exercície bez štátneho súhlasu." Jeho priateľ, ktorý bol právnikom, však pomohol, aby P. Jozef Porubčan nebol odsúdený a uväznený, ale dostal iba pokutu 500 korún.

P. Porubčan sa však nevzdával. Hľadal nové spôsoby, ako ponúknuť ľuďom duchovné bohatstvo exercícií. A tak sa rozhodol napísať knihu, do ktorej by vložil všetko, čo je potrebné, aby si ktokoľvek mohol sám robiť duchovné cvičenia. Prednášky nahral na magnetofónové kazety, takže robiť si podľa toho exercície nebolo naozaj nijakým problémom. V Považskej Bystrici mu ponúkli priatelia prázdny byt, takže mohli ľudia aj naďalej prichádzať a objavovať lásku Boha, ktorý stvoril vesmír i človeka a vedie k dovŕšeniu dejiny ľudstva i život každého z nás.

Roky plynuli a P. Porubčana pozvali, aby dával duchovné cvičenia rehoľným sestrám v charitnom dome. Bolo to pre neho ako sen, ako sviatok, že mohol dávať exercície bez starostí o materiálne veci a bez obáv, či ho niekto nesleduje. Potom nastala zase prestávka. Štátna správa zamedzila rehoľným sestrám možnosť voliť si exercitátorov a prideľovala ich sama.

Po rokoch prišlo opäť prekvapenie. Nitriansky biskup Ján Pásztor požiadal P. Porubčana, aby dával kňazom Nitrianskej diecézy duchovné cvičenia v Charitnom domove v Starom Smokovci. Prvý turnus bol od 14. do 17. septembra 1987 a druhý v nasledujúcom roku od 12. do 17. septembra. Na tieto exercície sa dôkladne pripravil. Bolo to predsa iné, ako hovoriť mladým vysokoškolákom. Mnohí kňazi, najmä mladí, prežívali tieto exercície s nie menšou dychtivosťou po všetkom, čo robí život väčšmi životom, ako ostatní moji exercitanti. Na druhý turnus už bolo toľko uchádzačov, že museli celé desiatky odmietnuť pre nedostatok miesta."

 

♦  Ako exercitátor v Piešťanoch

Po revolúcii v novembri 1989 sa črtali nové možnosti pôsobenia jezuitov na Slovensku, okrem iného aj možnosť dávať duchovné cvičenia verejne, nielen pre kňazov a rehoľné sestry, ale aj pre laikov. Predstavený Spoločnosti Ježišovej na Slovensku P. Andrej Osvald sa hneď začal zaujímať o Charitný dom v Piešťanoch, ktorý pôvodne patril jezuitom, s úmyslom zariadiť ho ako exercičný dom. Len čo ho Charita odovzdá, mal sa P. Porubčan stať moderátorom duchovných cvičení. Ukázalo sa však, že bude problém s jeho prepustením z Nitrianskej diecézy. Ba ani to odovzdanie charitného domu nebolo také jednoduché. Hoci ho prisľúbili vrátiť, uplynulo viac ako rok, kým sa tak stalo.

Aj keď sa Charita stále vyhlasovala za právneho vlastníka budovy, jednako sa podarilo dosiahnuť, že keď sa pre nedostatok záujemcov na tri dni budova uvoľnila, v spolupráci so sestričkami P. Porubčan takmer za deň zorganizoval prvý exercičný turnus pre laikov. Prvý raz po štyridsiatich rokoch! A keď sa potom Charita rozhodla odvolať niektoré rekreačné turnusy a uvoľniť priestory budovy, P. Porubčan sa dal do práce s takým nadšením, že nasledoval turnus za turnusom: ráno sa skončil jeden, večer sa začal druhý. Prevažnú väčšinu z nich viedol on sám. Záujem bol veľký. Hoci nemohli pre nedostatok miesta prijať všetkých prihlásených, také vysoké tempo sa nedalo udržať. Medzi turnusmi bolo treba robiť aspoň dvojdňové prestávky. Už do konca toho roku sa na exercíciách v Piešťanoch vystriedalo približne tisíc ľudí.

Na toto obdobie P. Porubčan spomína vo svojej knižočke Rozprávanie o exercíciách:

Na stole sa mi hromadili listy vyznania a vďaky:
„… najkrajšie v mojom živote",
„… to by mohli dávať v rozhlase a v televízii",
„… celkom nový pohľad na život",
„… to by sa malo predniesť v OSN",
„… objavenie života",
„… v našom manželstve sa začal celkom nový život" atď.

Samozrejme, že som nedával exercície sám. Veľmi ochotne mi vypomáhali aj moji rehoľní spolubratia. Vďaka Bohu, vďaka im, vďaka všetkým!

V liste „Ex officio" pátrovi generálovi z 12. apríla 1992 o tom P. Porubčan píše:

Exercičný dom sme dali do prevádzky v máji 1990 – hneď ako nám ho po 40 rokoch uvoľnila Charita. Exercície dávame tradičným spôsobom, takmer non-stop, väčšinou v trojdňových kurzoch, zriedkavejšie päťdňové. Dávame ich väčšinou laikom každého stavu i veku, len pár ráz v roku rehoľným sestrám, kňazom i našim. Myslím, že je to zatiaľ asi najfrekventovanejší exercičný dom na Slovensku (asi 1000 účastníkov ročne). Ubytovacia kapacita je 30–35 postelí. Zariadenie je veľmi zastaralé. V posledných 50 rok jednej rozhlasovej reláciioch sa na ňom nič nezlepšilo. Miestnosti sú väčšinou trojposteľové. Čakáme na otvorenie nového exercičného domu v Prešove, aby sme i tu mohli pristúpiť k väčšej rekonštrukcii. Podľa môjho názoru patrí táto služba k najpotrebnejším a k najviac akceptovaným v provincii. Ako nedostatok sa hodnotí skutočnosť, že sa exercícií zúčastňujú väčšinou ženy a starší ľudia. Ak to meriam duchom evanjelia, však nechápem, prečo by to mal byť nedostatok. Kvalita tejto služby záleží v tom, kto exercície dáva.… V miestnej Cirkvi je náš dom – ako sa nazdávam – uznávaný a mnohí občania si u nás konajú exercície.

V jednej rozhlasovej relácii sa P. Porubčan vyjadril takto:

Som vďačný Bohu, že som sa mohol stať jezuitom, že môžem – sprava i zľava vyzbrojený pravdou, známy i bez mena, cez úspechy i neúspechy, v potupe i v sláve – i sám, pevným, náhlivým krokom kráčať k plnosti života a že k tomu môžem povzbudzovať aj druhých. Neviem si predstaviť, že by bol na to vhodnejší spôsob, ako dôsledne a solídne, v tichu a hlbokom zamyslení, cestou exercíciovej pravdy sprevádzať tých, čo majú chuť a odvahu na veľké dobrodružstvo života. A tých je veľa. Vystriedali sa tu u nás tisíce ľudí – a prichádzajú noví a prichádzajú znova. Život je pre dobrodruhov. Len škoda, že málokto vie, že najväčšie dobrodružstvo je v opravdivom, nefalšovanom živote podľa Evanjelia. To jednoducho treba skúsiť. A nedať sa zlomiť, keď počujeme, aké ťažké je v mene tejto pravdy premôcť sám seba, vziať na plecia svoj kríž a ísť za Ježišom. Ale za pokus to určite stojí.

Maximálne pracovné nasadenie P. Porubčan vydržal asi jeden a pol roka. Prekonal druhý infarkt a nastalo zhruba polročné zotavovanie sa. V tomto období mal možnosť prehodnocovať doterajší život – spomienky a skúsenosti položiť na papier, a tak vznikli niektoré nové knihy. Okrem toho to bolo plodné obdobie prípravy na 30-dňové exercície novicov SJ, ktoré dával krátko po zotavení sa z choroby na chate pri Považskej Bystrici. Keď sa vrátil do Piešťan, s nie menším pracovným nasadením ako predtým vydržal ešte asi sedem a pol roka. 

Jeho hlavnou činnosťou bolo stále dávanie duchovných cvičení, nielen trojdňových v Piešťanoch pre mužov a ženy, ale aj na mnohých iných miestach. Najčastejšie cestoval k rehoľným sestrám františkánkam a IBMV do Báča na šesť a osemdňové turnusy, pre ne viedol každý rok tridsaťdňové exercície, ba pridávali sa aj sestry uršulínky. Okrem toho dával aj nasledujúce turnusy duchovných cvičení:

- v roku 1992 exercície pre slovenských biskupov v Nitre,

- v roku 1993 exercície pre českých bohoslovcov v Milevsku,

- v roku 1993 exercície v novootvorenom exercičnom dome v Prešove,

- v roku 1993 exercície pre provinciálne predstavené rehoľných komunít na Slovensku,

- v roku 1994 exercície pre bohoslovcov z Nepomucena v severnom Taliansku: „Velehrad" San Martino in Cassies,

- v septembri 1996 exercície pre pracovníkov Bratislavsko-trnavskej arcidiecéznej charity na chate Kukla pri Modre,

- na konci augusta 1997 duchovné cvičenia v Götteborgu pre komunitu Slovákov žijúcich vo Švédsku,

- v roku 1997 druhýkrát exercície pre slovenských biskupov na Mariánskej hore v Levoči,každoročné exercície pre kňazov a rehoľné sestry,

- pravidelné duchovné obnovy 2-krát ročne pre pracovníkov Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity.

To je len neúplný výpočet turnusov duchovných cvičení, ktoré P. Porubčan dával v Piešťanoch, ale aj iných miestach.

Do každých exercícií, ktoré dával, vložil kúsok svojho ja. Osobne sa zaujímal o každého jedného účastníka a venoval im všetok voľný čas medzi prednáškami a meditáciami. Prednášky k meditáciám hovorieval bez predlohy. V prvých rokoch účinkovania písal oporné body, ktoré rozdával všetkým účastníkom. V príhovore sa ich pridŕžal. V posledných rokoch, v dôsledku dosť veľkej vyčerpanosti, si robil sám pre seba podrobnejšiu prípravu na prednášky. Nikdy nepoužíval pri exercíciách tie isté texty, okrem 30-dňových exercícií. Vždy tie pôvodné doplnil niečím novým, čo ho práve oslovilo.

Svoj život odovzdal Stvoriteľovi P. Jozef Porubčan 2. mája 1998 uprostred činnosti, ktorá bola celý život jeho srdcovou záležitosťou, pri dávaní 30-dňových duchovných cvičení rehoľným sestrám uršulínkam v Charitnom dome sestier IBMV v Báči.

 

© P. Ján Revák SJ

 

Viac o tejto téme v knihe PORUBČAN, J.: Rozprávanie o exercíciách. Bratislava: Lúč, 1994.

hore