Svedectvá

Nahrávky J.Porubčana SJ

2016-05-03T17:44:39Z

Keď Páter Jozef Porubčan SJ pôsobil v Piešťanoch, nedeľné sväté omše mal väčšinou o 8,00 v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Po svätej omši sme sa skupina priateľov stretli pred kaplnkou a hovorili sme si: Zase mu to presne zapadlo. Bol majstrom objasňovania aj najzložitejších otázok Svätého písma.

Potešil som sa, keď som zistil, že pani Eva Mareková nahrala na magnetofónové kazety jeho ignaciánske exercície a množstvo kázní. Pri výročných stretnutiach „na Jame“ sme sa dohovárali, že by bolo dobré keby niekto digitalizoval tieto nahrávky aby sa mohli ľahšie šíriť. Je pravda, že vyšlo množstvo kníh v ktorých sú pátrove kázne vytlačené. Prostredníctvom nich sa široký okruh ľudí zoznámil s jeho myšlienkami. Kto však počul aspoň jednu jeho kázeň, jednu tému meditácie duchovného cvičenia zostala mu v pamäti. Dynamika jeho prejavu stúpa v priebehu kázne a prichádza do stavu, že myšlienky sa mu hrnú tak rýchlo, že niektoré slová nevyslovuje ani celé a je potrebné ich poznať a doplniť si ich. Jeho presvedčenie v to čo hovorí je také silné, že presviedča aj poslucháča. Jeho koncept viery je uzavretý a opiera sa o lásku. Aj keď sa zdá, že láska sa stále v jeho prejavoch opakuje, môžem povedať, že ani po vypočutí jeho 1500 kázní a duchovných cvičení som sa počúvania „neprejedol“. Pochopiť jeho komplexný pohľad na život, svet, vieru sa dá len vypočutím viacerých nahrávok.

Povedal som si, že táto pokladnica myšlienok sa nemôže stratiť tým, že budú nahraté na neperspektívnom médiu. Je potrebné ju zachovať v digitálnej forme a šíriť ju rýchlym kopírovaním, alebo aj zverejnením na sieťach. Napriek tomu, že som v tejto oblasti laik, po mesačnej príprave som zvládol prenos do počítača a aj napálenie MP3. Po necelom roku je prevažná väčšina z 247 magnetofónových pások prenesená na túto stránku internetu.

Rôzne svedectvá

2016-05-12T15:59:00Z

P. Jozefa Porubčana som poznal od jeho nastúpenia do našej farnosti v r. 1971. Jeho meno som poznal už prv, lebo môj dobrý priateľ a spolužiak zo štúdií za ním chodieval z Čiech až do Šípkova, kde P. Porubčan vtedy pracoval ako súkromne hospodáriaci roľník a kde tajne konal duchovné cvičenia pre mladých. Keď už pôsobil v Považskej Bystrici, aj nás niekedy s manželkou a deťmi brával do Šípkova. Bol naším veľmi dobrým priateľom, navštevoval nás a vždy vedel potešiť. P. Porubčan mával vynikajúce homílie, na ktoré sme sa veľmi tešili. Rozprával krátko, ale každé slovo malo svoju váhu a bolo vidno, že všetko bolo vopred dobre premyslené a premeditované. Bol nevýslovne dobrý ku každému, jeho široký úsmev vždy rúcal akékoľvek bariéry a každý sa s ním cítil veľmi dobre. ... Keď odišiel na nové pôsobisko, do farnosti Udiča, odchádzali za ním aj niektorí považskobystrickí farníci, ktorí si ho obľúbili... . Mali sme ho všetci radi a správa o jeho úmrtí nás veľmi zarmútila.“

[veriaci z Považskej Bystrice]

– ♦ –

Som jedným z mnohých kňazov, ktorí mali možnosť poznať, stretať, navštevovať, spovedať sa a učiť sa od pátra Jozefa Porubčana. Po prvýkrát sme sa stretli na duchovných cvičeniach. Odvtedy, skoro dvadsať rokov temer pravidelne každé dva týždne. Viem, že chodievali k nemu mnohí kňazi – mladí, starší i starí, – kňazi diecézni i rehoľní. Nám, ktorí sme k nemu chodievali, dal pocítiť, že patríme k tým, ktorých má najradšej. Domnievam sa však, že takú skúsenosť si mohol od neho odniesť každý, s kým sa stretol. Výrazne formoval náš vzťah ku Kristovi a jeho Cirkvi. Bol naším formátorom a sprievodcom v našej kňazskej službe. Jednej zo svojich meditácií na kňazské rekolekcie, ktoré pre kňazov osobitne nitrianskej diecézy pripravoval dlhé roky, dal názov: Keď počuješ kňaz, nech sa ti ozve človek. Veľmi nám pomáhal v pastoračnej a evanjelizačnej činnosti. Nie menej však k nášmu osobnostnému dozrievaniu Kristovho kňaza, kňaza Cirkvi, kňaza pre dnešný svet.

[P. Jozef Šuppa SJ]

– ♦ –

Jezuiti sa vrátili medzi nás nečujne a rovnako neúnavne aj pracujú, doslova dňom i nocou. Rozbehli sa duchovné cvičenia a vôbec duchovný život s výraznou pečaťou osobnosti pátra Porubčana SJ. Mnohí ako on majú za sebou život plný strasti, utrpenia, prenasledovania, život plný zvratov. No ich nehynúcu túžbu slúžiť v láske a jednote nemôže udusiť žiadna vonkajšia sila. Symbióza lásky a zjednotenia v Kristovi sú dominujúcou črtou postavy pátra Porubčana SJ. Priam viditeľne denne niesol na svojich pleciach k oltáru ťažké bremeno zloby, nejednoty, našej biedy. Napriek tomu vždy s pokojom a optimizmom odhalil východisko pre správny postoj kresťana. Človek, kňaz, bez záťaže predkoncilových názorov, ktorých sa mnohí mladší nevedia zbaviť, bez záťaže strnulosti a stereotypov, doslova s novým myslením, vyrovnaný, vyrovnávajúci, povzbudzujúci k odvahe všedných dní a nádeji na „konečné zjednotenie“ v Pánovi. No odrazu ho niet. Zostalo po ňom prázdne miesto. Vyčerpal sa do krajnosti v službe pre nás, podľa vzoru svojho Majstra, nehľadiac na oddych. Áno, správny jezuita je unavený, vyčerpaný jezuita… Jeho láskavé a zjednocujúce srdce nevydržalo nápor, ťarchu týchto dní. Musí sa zotaviť, obnoviť svoj rytmus, nabrať nových síl.

[František Bača, článok v novinách Piešťanský týždeň, 23.10.1991, po správe o druhom infarkte]

– ♦ –

Porubčanovo filozofické a teologické myslenie je skrz-naskrz preniknuté láskou. P. Porubčan všetky komponenty nášho života integruje do lásky, ktorá je spojivom a zmyslom bytia. Aký je prínos Porubčanovho diela pre našu súčasnosť, osobitne pre Slovensko a pre Trnavskú univerzitu? Možno ho považovať za jeden zo skrytých pokladov, ktoré my Slováci sme doteraz nevyužili, ktorý sme najmä mladým ľuďom doteraz nesprístupnili. Toto myslenie je zvlášť aktuálne dnes, keď naša pospolitosť trpí na nedostatok lásky a porozumenia. Porubčanovo myslenie nám približuje nový pohľad na dejinné utváranie novej jednoty všetkého stvoreného bytia v Kristovi, na ktorom má mať každý z nás svoju nezastupiteľnú a aktívnu účasť. A vo zvrchovanej miere to platí pre kresťanskú inteligenciu!

[Doc. Ing. Ján Letz, CSc., Laudatio k udeleniu čestného doktorátu filozofie P. Jozefovi Porubčanovi]

– ♦ –

Prvýkrát som sa stretla s P. Jozefom Porubčanom v r. 1990 v Kostolnej-Záriečí, kde nám dával duchovné cvičenia. Priznám sa, že som zo začiatku vôbec nerozumela slovám evanjelia, ktoré on ohlasoval. Nebola som ešte otvorená pre posolstvo lásky. Neverila som, že také niečo by mohlo byť aj pre mňa. V srdci mi však zostalo teplo, ktoré ma hrialo a zároveň provokovalo ísť na hlbinu srdca a skúmať pravdivosť radostného posolstva. Páter odkryl vo mne studňu lásky, ktorú som sa snažila zakrývať. Poukázal na podstatu, čo je v živote človeka dôležité. Odpovedal mi na otázky, na ktoré mi nikto neodpovedal. Naučil ma žiť, tešiť sa zo života, byť vnímavou na Pánovu prítomnosť v diele stvorenia a kontemplácii Kristovej tváre v ľuďoch.

[rehoľná sestra]

– ♦ –

„Láska všetko vie zniesť, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí. Láska nikdy nezanikne.“ – Túto pravdu odovzdával vo svojej farnosti, ale i potom v Piešťanoch, kde sa stal superiorom a moderátorom duchovných cvičení, a kde nám všetkým – i manželom, rodičom, rehoľníkom – všetkým nám prízvukoval: Ničomu nedajte prednosť pred vzájomnou láskou! Duchovné cvičenia – to bola jeho charizma. Ja hovorím, že duchovné cvičenia – to bol jeho život, jeho smrť, ale i jeho vzkriesenie. Ale všetci, ktorí sme ho stretli, môžeme povedať, že v každom jednom z nás chcel čistiť tento zmysel pre pravdu a pre čistotu lásky. A my sme to cítili, pretože sme od neho odchádzali s chuťou žiť, s chuťou veriť a napĺňať Kristovo evanjelium.

[P. Jozef Šuppa SJ, rozlúčkový príhovor pri pohrebnej sv. omši ]

– ♦ –

Páter Jozef Porubčan rozumel životu. K tejto zrelosti dospel tvrdou cestou, na ktorej ako jezuita dokonale prežíval benediktínske pravidlo „ora et labora“. Určité hodiny dňa tvrdo pracoval na poli a ďalšie v štúdiu a modlitbe. Z tejto sebadisciplíny mohol bohato rozdávať všetkým, s ktorými sa stretol.

[Rudolf Baláž, biskup]

– ♦ –

Nikdy som sa nestretol s Jozefom Porubčanom. Nikdy som s ním nebol na reči. Rozprával som sa s ním cez jeho dve knižočky, ktoré mi poslal. A zistil som, že sme príbuzní. Že máme spoločného Otca.

[Milan Rúfus, básnik]

– ♦ –

Jozef Porubčan – muž ustavičného dôverného dialógu s Bohom, vďaka ktorému všetko v jeho živote dostalo náležité miesto.

[Eva Klčovanská, psychologička]

– ♦ –

Páter Porubčan svojím osobným príkladom, svojimi životnými postojmi, názormi a hlbokou vierou spoluformoval niekoľko generácií kňazov, rehoľníkov, ale najmä zástupy laikov. Poznal som ho z viacerých stretnutí a mal som šťastie zúčastniť sa i duchovných cvičení, ktoré dával skupine politikov. Bol požehnaním nielen pre okolie, v ktorom pôsobil, ale cez ľudí, ktorí sa dostali do jeho blízkosti, pre celé Slovensko.

[Július Brocka, politik]

Milá spomienka a vďaka

2016-04-26T19:23:28Z

K o. Jozefovi Porúbčanovi som sa dostala tak , že som v rokoch 1962-68 študovala v Bratislave na chemickotechnolickej fakulte. Chcela som študovať humanitné vedy, ale mala som nevyhovujúcu nemeckú národnosť , nebola som ešte ani katolíčka ale už som o tom uvažovala pod vplyvom knihy o Edite Stein, ktorá vtedy ešte nebola ani blahoslavená. Rozhodla som sa nasledovať ju a r. 1965 som bola pokrstená v katolíckej Cirkvi. Chodila som už do študentských katolíckych spoločenstiev . Mali sme aj kamarátov, celkom fešáci ale neprejavovali záujem o dievčatá- až po r. 1990 sa z nich vykľuli jezuiti . Ale dostala som ponuku ísť s jednou skupinou mladých na duchovné cvičenia do Šípkova, "na Jamy", prekrásny kraj, pomáhali sme na hospodárstve na striedačku s prednáškami. Nahrávať sme vtedy nemohli a zápisky sme si robili len veľmi krátke. Pamätám si na neopakovateľnú spojitosť hlbokej špirituality so zmyslom pre humor. Medzi jeho duchovné deti so stálym vedením sa mi už nepodarilo dostať ,ale medzi jeho spolubratov jezuitov áno, Staršia generácia nás už predišla do večnosti, iní už sú ťažko chorí v opatere v Ivánke.Jezuiti tvorili väčšinu mojich duchovných sprievodcov. Mojim krstným i duchovným otcom bol veľmi nenápadný p. Jurko Silaj, pracoval na lesnej správe a opatroval dve najstaršie sestry, potom kratučko robil duchovného správcu v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. Na sviatok sv. Jána Evanjelistu r. 1996 odišiel k Pánovi aj on. K P. Porubčanovi som sa dostala na exercície ešte raz ako novicka r.1997, bolo to tak na pokus, pretože za otcovho života som do rehole vstúpiť nemohla, komunity sa báli, bol spolupracovníkom štb, veľmi verím, že nie dobrovoľným.Mama ma po prevrate do rehole pustila rada, hoci mala už 83 rokov, ale bola sebestačná a bolo jej sľúbené, že po mojich prvých sľuboch jej pridelia jednu z hosťovských izieb a budem si ju môcť opatrovať. Neskôr sa však rozhodnutie zmenilo; mamku chceli dať do ÚSS - miešaného s mentálne postihnutými a viacerými posteľami na izbe. Vedela som, že by toto psychicky nevydržala a páter Porubčan mi odporúčal kláštor opustiť a poradil mi niekoľko sekulárnych inštitútov, z ktorých som si jeden vybrala a bol to dobrý výber. Navyše odkedy v Prešove stojí exercičný dom, bola som hneď na prvých exercíciách a je iba málo rokov, kedy som ich musela vynechať.
Čo sa týka spolupráce, azda najvýznamnejšia a najosobnejšia bola pri tvorbe knihy" Písané zo srdca", resp."P. Jozef Porubčan odpovedá " vydané vo Vydavateľstve Michala Vaška,Prešov 1998.
Páter Porúbčan odpovedal pôvodne v časopise Zrno (vtedy malo ešte cirkevné schválenie) na otázky,ktoré, ako sám píše, kladie sám život. Mnohé otázky som zámerne a s vedomím Pátra Jozefa položila ja, ale boli pod rôznymi menami, pravé meno poznal iba on. V celej knižke ich je asi 50. Dielko veľmi pozitívne ohodnotili už zosnulý otec biskup Rudolf Baláž ,básnik Milan Rúfus, Eva Klčovanská-psychologička a politik- Július Brocka. (Recenzie sú na zadnej strane). Vyšla iba v jednom vydaní.
Knižka bola v tých časoch veľmi potrebná, pretože otázky sa dotýkali detí, ktorých rodičia mali iba minimálne alebo žiadne náboženské vzdelanie a my, čerství absolventi teológie a nastupujúci katechéti sme nemali ten dar jazyka a vtipu, aký mal náš milý páter. Veľmi trefne odpovedá aj na všelijaké módne trendy rôznych hnutí, ktoré sa začali objavovať alebo povier, ktoré sa miešali s náboženstvom.
Je mi ľúto, že som s týmto vzácnym pátrom nemohla stráviť viac času, vážila som si na ňom, že ho ani z knižných, ale ani z mojich osobných otázok nijaká nepohoršila, a keď sa mu niečo nepozdávalo a chcel ma priviesť do správnych koľají, okomentoval to: "No,vidí sa mi, že ti to myslí trochu "šejdrem". Nediktoval, nevodil za povrázok, neskutočne príťažlivým spôsobom priviedol k uvažovaniu. Nejednu otázku by som rada položila dnes, hoci mám po sedemdesiatke- a viem, že by mi odpovedal tak isto.
Chcem takto poďakovať Pánovi, že mi ho poslal do cesty a pátrovi za trpezlivosť, humor a lásku, ktorými viedol po správnych chodníkoch.

Oneskorený list...

2016-04-26T18:39:14Z

Drahý môj Jozef !

Chcel som napísať niečo o Vás. Úloha nad moje sily. Veď ako písať o dotyku Božej LÁSKY. Ako písať o nesmiernom vzrušení z tajomstva autentického kresťanstva.

Ak už písať, tak radšej Vám, ako o Vás.

Skúsim začať podobenstvom hoci nebude vôbec vznešené, ako by si téma iste zaslúžila.

Keď som bol malý, učil som sa bicyklovať. Dodnes si presne pamätám miesto a hlavne pocit, keď sa mi podarilo samostatne prejsť prvých pár metrov ... nadšenie, hrdosť, strach.

Boli ste to Vy, zásluhou koho som robil prvé metre svojho „dospelého“ kresťanstva. Boli ste to Vy, čo ste mi ukázali jeho oprášenú čistú podstatu, vznešenosť, jednoduchosť, ale i nesmiernu ťarchu.

Moje prvé duchovné cvičenie u Vás v Šípkove na Jame, som skôr vnímal, ako mu rozumel. (Mal som sedemnásť...) Ale aké to boli vnemy! Alenka v ríši divov... Domov som nešiel, domov som sa vznášal.

Stretnutí bolo potom ešte veľa. Na rôznych miestach v rozličných životných situáciách. Vy najlepšie viete, že to často bolo o mojich kotrmelcoch, o ťarche, ktorá sa zdala neznesiteľnou, o ľudskej malosti. Ale každé naše stretnutie končilo veľkou nádejou, pokojom, vznešenosťou poslania ... a veľkou LÁSKOU.

Prečo Vám to píšem, keď to viete? Poďakoval som sa Vám ja niekedy tak poriadne za to všetko? Ak aj áno, celkom určite som Vám nepovedal, ako veľa ste pre mňa znamenali a stále znamenáte, ako Vás mám rád. Berte teda, prosím, tento list ako moje dodatočné úprimné vyznanie.

Spomínam si, ako som sa s Vami zviezol autom z Trnavy (kde ste práve prevzali čestný doktorát ) do Piešťan. Iste ste boli unavený, no úplne samozrejme ste ma pozvali ďalej a podelili sa so mnou o svoj obed. Nerozprávali sme veľa, ale mne bolo aj bez rečí tak dobre vo Vašej prítomnosti, že sa mi chcelo povedať: „ ... Pane dobre nám je tu. Postavíme tri stany. ...“ Dodatočne sa chcem ospravedlniť. Bolo to odo mňa trochu bezohľadné. Ale dodnes ma spomienka na toto stretnutie napĺňa vďačnosťou. Ale Vy už teraz aj toto iste všetko dobre viete. Prečo teda píšem?

Snáď aby som podal svedectvo. Svedectvo o tom, akí ľudia žili medzi nami a aké zázraky sa diali. Veď takých ľudí ako ja bolo okolo Vás stovky a to som možno príliš skromný. Od Prahy až po východné Slovensko, od univerzitných profesorov po jednoduché ženy z dediny. To bola pastorácia! To bolo vanutie Ducha Svätého! Bez peňazí, bez masmédií, bez vhodných priestorov, bez štátneho súhlasu, napriek totalite.

Srdce mi prekypuje vďačnosťou, že som mohol byť svedkom. Zároveň sa trochu hanbím za to, aký som nedokonalý žiak. Pomáhali ste mi tu na zemi, pomôžte mi prosím i tam. Nech Vám nerobím ostudu.

Pozdravuje Vás Váš priateľ a večný dlžník

Ľudovít